Sex, Molynium, Rocknroll

4. kapitola

Nasledujúci deň nebol pre Džonyho dvakrát príjemným. Niečo podobné zažíval kedysi pravidelne na konci leta, keď mu začínala hokejbalová sezóna. Každý rok si namýšľal, ako je dobre pripravený a deň po prvom odchytanom tréningu sa paralyzovaný svalovicou nevedel postaviť. Preto mu na stole nemohla chýbať fľaša jemne perlivej minerálky s vysokým obsahom magnézia.

Inokedy vzpriamenú polohu chrbta na kancelárskej stoličke si dnes odpustil. Skôr sa snažil uvoľniť, čo sa mu podarilo hlbokým ponorením do operadla.

„Martin? Aké kapely tam budú hrať?"

 Martin, ktorý práve vchádzal do kancelárie, zostal ako zamrznutý stáť na prahu dverí. Počul hlas, ale nikoho nevidel. Až keď Džony vystrčil hlavu ponad monitor, pustil kľučku a s kyslým úsmevom pokračoval ďalej ku svojmu stolu.

„Nemusíš sa hrať na skrývačku, šéf je predsa na služobnej ceste."

„Trénujem, aby som to mal do jeho návratu na sto percent zmáknute." Džony odpovedal chladným hlasom, až by mal človek pocit, že to myslí vážne. „A kto teda bude hrať?" premostil tému opäť na koncert.

„Neviem, ja tie kapely moc nepoznám a v podstate nie som až taký veľký fanúšik tvrdej hudby."

„A prečo tam chceš teda ísť?" Džony si prestal byť istý, či bol Martinov návrh myslený seriózne, alebo išlo len o vtip.

„Majú dobré pivo." po chvíli váhania vyšlo z Martina.

Džonymu sa najskôr na Martinových slovách niečo nepozdávalo. No na druhú stranu vedel, že je dosť svojský typ, preto iba mávol rukou a upriamil pozornosť na monitor, kde do prehliadača postupne zadal kľúčové výrazy a potvrdil vyhľadávanie.

V spleti odkazov filtroval informácie o klube U divokého psa, až konečne narazil na skromný plagátik oznamujúci piatkový koncert.

Rocknroll night u divokého psa

19:00 - 20:30 Analgeticum

20:30 - 22:00 Efernity

22:00.. afterpárty

Vstup 10 eur

Pri skupine Analgeticum mu jemne nadvihlo bránicu. Tušil, že názov nebude úplne odvodený od liečiva utlmujúceho bolesť.

V hľadaní pokračoval ďalej. Názvy už vedel, teraz ešte nájsť nejaké ich video. Efernity skončila absolútne bezúspešne. Počet vyhľadaných videí nula. Analgetikum dopadlo o niečo lepšie a mohol si ich ukážku pustiť na jednom zázname.

Roztrasené, chaotické a nezrozumiteľné. Tak sa dala opísať kvalita videa a zrejme zodpovedala množstvu návykových látok v krvi osoby za kamerou. V konečnom dôsledku však zašumené zábery prezrádzali viac, ako sa mohlo na prvý pohľad zdať. S najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o undergroundovu záležitosť. Žiadny umelecký zážitok, žiadne virtuózne výkony. Čisté bahno, ako to Džony rád nazýval. Bahno, do ktorého občas rád zapadol. Niekedy mu jednoducho sadlo obísť vypulírovany podnik s tichou klavírnou hudbou v pozadí a radšej v kročiť do baru, kde sa pivo leje potokom a barman v hladine ako všetci naokolo, búcha dverami chladničky do rytmu skladby od Prodigy.

Odvrátil zrak do okna a premýšľal, ako dlho v tom takzvanom bahne nebol. Po chvíli prišiel k prekvapivému záveru, nešlo o týždne, ani mesiace. V skutočnosti išlo o roky.

                                                                                          * * * * *

V poloprázdnej miestnosti s parketovou podlahou si Alex sadla na ošúchanú koženú taburetku a bosé nohy vytiahla do tureckého sedu. Zatiaľ, čo sústredene pozerala na takmer dokončený obraz, prstami ruky schádzala po rozstrapatených pramienkoch vlasov. Niekto iný, by povedal, že ide skutočne o vydarenú maľbu, ale ona mala od spokojnosti ďaleko. Dôkladne mapovala každý detail a mysľou jej prebiehali rôzne verzie, ako obraz posunúť o level vyššie.

Bolo málo aktivít, kde dokázala odložiť svoju typickú ležérnosť, ale keď sa postavila pred plátno, prebúdzal sa v Alex perfekcionista.

K perám si priložila pohár s červeným vínom a v momente, keď zacítila jeho vôňu pokrčila obočie.

Pohár odtiahla od úst, na krátky moment sa akoby zasekla a potom vstala.

Náprah, po ktorom sa pohár z krehkého skla roztrieštil o plátno, nemal nič spoločné s vôňou, ani chuťou vína. Výbuch emócií pramenil z frustrácie. Niečo maľbe chýbalo, pričom nevedela určiť čo konkrétne a to jej dvíhalo tlak. Po portréte ženy ešte stekali červené kvapky, pripomínajúce krvavé slzy, keď ku nemu prikročila a silno ho chytila za okraj rámu.

Nedokázal ju obmäkčiť ani takmer živý pohľad, ani červené slzy a obraz hodila o zem. Sila nárazu nepoškodila rám, ani plátno, čo Alex brala, ako keby hodila kockou šestku. Jednoducho musíte hádzať znova. Nasledoval druhý pokus a za ním tretí. Z úlomkov rad radom odlietavali triesky a jej výraz tváre pôsobil čoraz viac uvoľnene.

Bytom sa od vchodových dverí ozvalo jemné klopanie, ktoré prešlo do silného búšenia.„Alex si tam? Otvor!" zaznelo spoza dverí.

Alex precitla z hlbokých myšlienok a zistila, že stojí v strede izby a stále zviera v rukách neporušený obraz za okraj rámu. Teda až na kropaje vína a drobné črepiny skla. Po opätovnom zabúchaní hodila Alex obraz na zem, aj keď nie takou intenzitou, ako v jej predošlých predstavách a išla otvoriť.

Za dverami s opadanou farbou stál Alexin rovesník Filip. Dvadsaťpäť ročný mladý muž v čiernom klobúku, roztrhaných nohaviciach a bordovom tričku sa opieral o stenu a hádzal prísny pohľad.„Alex! Nevieš koľko je hodín?" spýtal sa nahnevane a prstom si poťukal po zápästí.

„Nie." Alex pokrčila ramenami na ktorých viselo čierne voľné tričko.

„Je pätnásť minút po tom, čo nám mala začať skúška. Dosť čo neprídeš, ešte sa ti nedá dovolať. Stavím sa, že máš zase vypnutý telefón."

„Ja skúšku nepotrebujem..."„Potrebuje ju celá kapela, ináč to z garáže ďaleko nedotiahneme." Filip prerušil Alex a prísny tón postupne menil na naliehavý.

„V poriadku, poď dnu, hodím niečo na seba a ideme." Gestom ruky naznačila, aby vošiel.

Alex bola tvrdý oriešok. Neriadená strela, ktorá sa len veľmi ťažko dala ukočírovať a Filipovi vedela narobiť vrásky, mala však v sebe niečo, čo ich kapele dodávalo šťavu. Niečo, prečo jej bol schopný tolerovať každý vrtoch.

Vošiel do chodby, kde sa mu naskytol pohľad na obraz pohodený na zemi, obklopený črepmi z pohára.

„Vidím, že tu bolo veselo." precedil pomedzi zuby.

„Skôr neveselo." po chvíli ticha zaznelo Filipovi priamo za chrbtom.

Prekvapene sa obzrel, lebo vôbec nepočul približujúce sa kroky bosých nôh a na moment úplne stratil slova. Alex pred ním stála iba v čiernom spodnom prádle. Pevné krivky chaoticky zdobené tetovaním začala postupne skrývať pod tmavomodré tričko, ktoré dovtedy držala v ruke, no Filip bol až moc sústredený na iné partie, aby si ho bol vtedy schopný všimnúť.

„Nechceš to tričko ešte na chvíľu odložiť?" lámavo vypadlo z Filipa, pričom na sucho preglgol.„Kapela potrebuje skúšku, ináč to ďaleko z garáže nedotiahneme." výsmešne zahlásila Alex.

Kým Filip zarazene stál na chodbe, Alex stihla na seba nahodiť džínsové šortky a cez plece prehodiť basgitaru.„Ideme ty autista?" pripravená vyraziť sa postavila do predsiene.

„Basu berieš takto?" ukazovák namieril na rameno. Nevídaval totižto často, aby Alex prenášala svoj nástroj bez ochranného puzdra.„Puzdro už mám nabité na koncert." Tajuplne sa usmiala a siahla na kľučku dverí.