Sex, Molynium, Rocknroll

9. kapitola

Chatová oblasť na vrchu Dubeň, položenom severne od Žiliny, bola pre svoj výhľad na celé mesto a panorámu okolitých hôr ideálne miesto na relax. Pod vami pulzuje každodenný zhon, zatiaľ čo vy si vychutnávate štebot vtákov a poobednú kávu s vyloženými nohami. Pridajte si vôňu grilovaného mäsa tiahnucou z každej strany a máte chuť zastaviť čas, zostať tu v tento moment odstrihnutý od riadeného chaosu, ktorý uvoľnene sledujete z diaľky.

V chatke pri okraji lesa však Alex podobnú pozitívnu vlnu necítila. Keď ste v pivničných priestoroch, máte nasadený respirátor a vašu pozornosť naplno zamestnáva chemický proces, také veci nevnímate.

Viac ju zaujímala správna štruktúra a vyrobené množstvo bielej látky, ktoré nechala prebehnúť tabletovačkou. Hotové pilulky pretriedila v latexových rukaviciach do uzatvárateľných ZIP vreciek a ich výsledný počet mohla vynásobiť hodnotou v eurách.

Ak sa vám niekedy zdalo, že slovné úlohy z matematiky sú v reálnom živote nevyužiteľné, prípad Alex by vám túto teóriu vyvrátil.

Výsledná hodnota tovaru činila približne pätnásť tisíc eur, čo nie je na zahodenie, len keby vo vzduchu neviseli dva otázniky.

V prvom rade čiastka, ktorú potrebuje je niekoľkonásobne vyššia a potom tu je druhá otázka, možno vážnejšia. Obchodovali vždy výhradne iba v klube U divokého psa, ten im však začal byť malý. Aj keď predaje rástli, po každej akcii doniesla veľkú časť svojich čarovných piluliek domov. Niečo na rovnici ponuka-dopyt proste nefungovalo.

Organizovať koncerty každý týždeň? S chrobákom v hlave pobalila všetky ZIP vrecká do ruksaka, ktorý si prehodila cez plece. Zamyslene prešla cez betónové schodisko do obývačky spojenej s kuchyňou, kde na ňu čakal Filip. „Hotovo." zamumlala.

Filip rozložený v masívnom hnedožltom kresle, poťahujúc z elektronickej cigarety na ňu pozrel s nadvihnutým obočím.

Vtedy Alex došlo, že sa pozabudla. Jedným ťahom zo seba stiahla rukavice aj respirátor, čím rozvírila okolo seba drobné molekuly prachu a zopakovala. „Hotovo."

Slabý slnečný lúč, ktorý dopadal na jej tričko a krk, zvýrazňoval čiastočky bielej látky poletujúce s ľahkosťou krídel lúčnych motýľov, čo Filipa doslova zhypnotizovalo.

„Rozmýšľam, aké by bolo, vychutnať si ťa teraz tam na kuchynskej linke." prerušil krátke mlčanie.

Alexine kútiky zaplavil zvodný úsmev, s ktorým sa začala približovať ku kreslu. Z pleca zhodila batoh, obkročmo si sadla na Filipa a z hlavy mu zobrala klobúk. Ten bez váhania uchopil Alex pevne za zadok, aby ju mohol pritiahnuť ku sebe. Špičkou nosa prešiel od odhalenej kľúčnej kosti, celým krkom až ku sánke, kde ostal krúžiť. Inhaloval jej vôňu spojenú s jemným popraškom, ktorý si odniesla na koži z pivnice a aj keď mal zavreté oči, prisahal by, že vidí farby. Širokú škálu pestrých farieb.

Alex usúdila, že hier bolo dosť a rýchlym odrazom sa postarala, aby Filipove predstavy neprešli realizáciou. „No aké? Ako keby si ho pchal do tabletky." zasmiala sa svojim typickým zákerným spôsobom, zatiaľ čo dvíhala zo zeme batoh. „Poď, musíme makať pre kapelu, ináč to z garáže ďaleko nedotiahneme."

„Neznášam, keď na mňa používaš moje frázy." zamračil sa Filip.

„Nedivím sa, tvoje frázy sú jednoducho otrasné." Mykla plecami a zamierila k východu. Filipovi sa nechcelo ísť, v masívnom kresle našiel dokonalé pohodlie, ku čomu dosť pridávali čiastočky bieleho prášku na jeho sliznici, štrnganie kľúčmi ho však nakoniec prinútilo vstať. Kým Alex zamykala, on si z malej terasy vychutnával výhľad na celé mesto a postupne sa trhajúce oblaky popretkávané slnečnými lúčmi.

„Ak to tu raz tvoja mama bude predávať, budem medzi prvými záujemcami."

„Myslím si, že moja matka už ani nevie, že má nejakú chatu a ani dcéru." ironicky prehodila Alex. Narážala na fakt, že od šestnástich ju videla možno párkrát. 

Bola ešte stredoškoláčka, keď išla bývať k starej mame, zatiaľ čo jej matka odcestovala na sezónnu brigádu do talianskeho Bolzana. Sezónna brigáda prerástla na roky odlúčenia, čím ich puto začalo chladnúť a spoločný kontakt sa úplne minimalizoval. V čom niekto vidí smutný príbeh, našla Alex výhodu. Mohla totižto bez najmenšieho rušenia používať odľahlý priestor na chemické experimenty, čo sa v jej nelegálnom biznispláne dalo považovať za slušný štartovací základ. 

                                                                                        * * * * *

Na dlhej vyvýšenine neďaleko mesta sa tiahla asfaltová plocha, ktorá kedysi slúžila ako pristávacia plocha pre malé lietadlá.

„Začínam mať obavy, prečo sme sem prišli." sarkasticky poznamenal Joseph, keď prechádzali okolo auta s čiernymi fóliami na zadných oknách, nadskakujúcom v pravidelnom rytme. Pôvodne letisko postupne prestalo plniť svoj účel a pre jeho odľahlosť na ňom vyhľadávali útočisko predovšetkým mladé páry oddávajúce sa sexuálnym hrám na zadných sedadlách a tiež neskúsení šoféri, ktorí dlhú trať využívali na osvojenie si vodičských základov.

„Nemusíš sa báť, nie si môj typ." chladne odpovedal Džony pri parkovaní, aj keď mu jemne nadvihlo kútik.

Vystúpili, zapálil si cigaretu a s upriameným pohľadom na mesto, ktoré mal pred sebou, ako na dlani, prehovoril na Josepha. "Premýšľal som."

„Moc to bolelo?"

„Trochu." Zasmial sa Džony a pokračoval. „Možno by som ti vedel pomôcť. Niekde tu pod nami visí vo vzduchu veľký kšeft a dostal som ku nemu pozvánku. Neviem koľko z neho môže kápnuť, lebo som o ňom odmietol diskutovať, ale je možné, že by mohol pokryť celú sumu, čo potrebuješ." Džony do seba potiahol dávku nikotínu, pričom pozeral stále na mesto. „Viem, je to nelegálne.."

„Idem do toho!" Rázne zaznelo od Josepha.

„Môže to mať rôzne úskalia."

„Tak sa s nimi vysporiadam!"

„Okej, zistím všetky potrebné informácie." prešlo s povzdychom Džonymu pomedzi zuby, zatiaľ čo lúč slnka, prerážajúci potrhané oblaky mu zatancoval na tvári.

Bolo to rýchle, možno až prekvapivo. Čakal že Joseph popremýšľa nad možnosťami, nad rizikami, že ho budú zaujímať bližšie detaily. Nie, že ho nenechá ani dopovedať vetu a prikývne. Byť v jeho koži, reagoval by s najväčšou pravdepodobnosťou rovnako, ide predsa o rodinu, no ak ma obchod prebehnúť čo najhladšie, bude potrebná väčšia rozvaha a hlavne chladná hlava

„Chcem dať veci čo najskôr do poriadku, lebo cítim v kostiach, že prirážka desaťtisíc je len začiatok a čas hrá proti mne." prehovoril Joseph už o niečo pokojnejšie.

„Proti nám starký, proti nám." Džony prstom odstrelil cigaretový ohorok do diaľky a skontroloval hodinky.