Time to live

IV.

Abby po veľmi dlhej chvíli opäť otvorila oči.

Slnečné lúče sa odrážali od zrkadla pri stene a ten zlatistý jas ju zvláštne zahrieval. Mala pocit, že je v nejakom sne. Vedela si predstaviť, ako vonku spievajú vtáky, ako slnko príjemne hreje a ako sa modré more vlní v rytme jemnučkého vánku. Musel byť vskutku prekrásny deň. Teraz sa viac, než inokedy túžila prechádzať po uliciach a vstrebávať všetku tú nádheru, i keď za tieto jej pocity mohli viac-menej silné lieky.

Nejaká žena pribehla k oknu a potiahla za tenký povrázok, vďaka čomu žalúzie dopadli na úplný spodok.

Lúče sa stratili a sen sa rozplynul.

Počula, že v miestnosti prevláda šum, tlmené zvuky, ktoré pripomínali vravu ľudí. Až to ju naozaj prebralo.

Prevrátila hlavu a zistila, že blízko pri nej stoja tri osoby.

Dve z nich, tie v bielych plášťoch, spoznala okamžite. Aj keď posledné dni, kvôli otupujúcej bolesti prespala, občas sa ich postavy mihli pred jej polootvorenými očami a tak si ich tváre dokázala zapamätať.

Ani tá tretia osoba pre ňu neostala dlho záhadou. Keď zistila, že Abby ich dôkladne pozoruje, podišla okamžite k nej. Ošetrujúci lekári pravdepodobne zhodnotili, že bude lepšie, ak ju bude vypočúvať žena. Mysleli si, že tým sa to celé uľahčí.

„Som podporučíčka Morganová," predstavila sa a svoj jemný úsmev okamžite premenila v kamennú tvár. Pohľad na ňu naozaj nebol príjemný. Mala pocit, že nie je vhodné prejavovať náznaky šťastia, keď ona je v takom zlom stave.

Abby dobre vedela, čo bude nasledovať. Ďalšie otázky, na ktoré nebude chcieť odpovedať. Otázky, ktoré jej nedovolia zabudnúť. Aj keď útla, malá hnedovláska v nej nevyvolávala takú hrôzu, ako poručík Casey, nechcela to s nikým rozoberať. Nebola na to pripravená. O svojom živote mlčala a klamala až pridlho.

Odrazu pri nej ostala už iba žena v koženej bunde a tmavohnedých nohaviciach.

Veď v súkromí to pôjde ľahšie...

Ako sa však mala spýtať dievčaťa, či nie je týraná? Rany ako dôkaz nestačili. Potrebovala počuť jasné obvinenie.

„Máme výpoveď vašej susedy," povedala ticho a pozrela do spisu, aby našla meno. Dbala aj na to, aby tón jej obvykle zvučného hlasu znel tlmenejšie. Bála sa, že aj takáto vec by ju mohla rozrušiť.

„Pani Petersonová. Poznáte ju?"

Pani Petersonová.

...

Ešte pár krokov. Už len zopár krokov.

Pridŕžala si vreckovku na tržnej rane na hlave, ale aj z rozťatej pery sa valila krv. Verila si, že tentokrát to zvládne. Čakala, kým Mason zaspí.

Zabúchala odhodlane na cudzie dvere. Nespomínala si, ako sa jej podarilo zliezť jedno celé poschodie. Dôležité bolo, že už bola tam.

Krvavé stopy sa objavili na čiernom laku, pokrývajúcom masívne drevo.

Musí tam niekto byť. Niekto, kto jej pomôže.

Dvere sa lenivo otvorili a pred ňou stála žena vo fialovom župane, ktorá podľa výzoru asi len nedávno prekročila 40 rokov. Zopár vrások zdobilo jej súmernú tvár a jej bohaté kučery ju robili ešte o niečo atraktívnejšou.

Prekvapene vypúlila oči na mladé dievča. Pozerala na jej kŕčovitý postoj. Videla, že má bolesti, že nevládze, že je na dne.

„Abby!" zareval mužský hlas z jej bytu. Až takto to bolo počuť, keď na ňu kričal? Prečo jej teda nikto nepomohol? Prečo nikto nezavolal políciu?

Roztriasla sa a jej pohľad hovoril za všetko. Prosila a dúfala, že ju ochráni, vpustí dnu a pomôže jej, že nedovolí, aby sa k nej priblížil.

Buchot nôh sa ozýval na schodoch.

Už ide.

„Mrzí ma to," zahlásila a jej tvár sa v medzere zatvárajúcich dvier čoraz viac zmenšovala, „nechcem sa do toho pliesť."

Cítila sa, ako keby do nej práve niekto zabodol nôž. Prestala dúfať, že sa to raz zmení. Práve vtedy začala mať pocit, že jej život za nič nestojí.

Mocná ruka schmatla jej dlhé vlasy. Nemala viac síl udržať sa na nohách. Ťahal ju a ona sa doslova plazila po schodoch.

Dvere sa zabuchli.

„Prečo ma neposlúchaš? Ty sama ma provokuješ!"

Dokázala prijať už len dva údery predtým, než sa s ňou všetko začalo točiť. Útržky a obrazce v jej hlave sa pomiešali a ona dopadla na tvrdú studenú podlahu.

...

Tá otázka sa zdala byť až tragikomická. Bola by oveľa radšej, keby ju nepoznala a keby nepoznala ani iných susedov. Obvykle totiž mala pocit, že žiadnych ani nemá. Nepočuli jej plač, ani krik. Nezatvárali pred ňou len dvere, ale aj, oči a uši. Nikto nikdy nič nevidel a o ničom nepočul.

„Zmienila sa, že z vášho bytu, ktorý zdieľate s pánom...," zastavila a pozrela sa do papierov, aby si pripomenula meno, „...Millerom bolo občas počuť krik."

Občas. Trpko sa v duchu zasmiala. Každý deň. Tak často sa to dialo. Každý jeden deň.

„Pán Miller popiera, že by mal s vašimi zraneniami niečo spoločné."

Mlčala. Neodvážila sa prehovoriť. Za celé tie dni zo seba nedostala jednu zrozumiteľnú vetu. Bála sa, že sa vo dverách znova zjaví on a spočíta jej to aj s úrokmi. Už dlho jej život ovládal strach. Strach z neho sa stal akousi zvláštnou súčasťou jej existencie.

„Abby, bez vašej výpovede sa spravodlivosti nedočkáte."

Vedela to a rovnako vedela aj niečo iné. Nikdy sa neodváži hovoriť o svojom trápení.

A možno si len myslela, že nikdy...