Time to live

V.

...

Nekontrolovateľné vzlyky neprestávali...

Kvapky vody sa vlnili pod roztraseným, mladým telom a ďalej stekali po keramickom povrchu, aby nakoniec zmizli v kovovom odtoku elegantného sprchového kúta.

Abby sedela schúlene v rohu. Bez duše a bez života.

Studený prúd vody ju ešte dokázal udržať pri vedomí a jej letné, premočené levanduľové šaty priliehali k pokožke až tak, že odhaľovali všetky modriny pod nimi.

Zúfalo potrebovala zo seba zmyť tie pocity, tie surové dotyky, ten pach jeho odporného tela, z ktorého sa jej dvíhal žalúdok. Cítila sa byť taká špinavá...

Ale ako? Ako sa toho všetkého zbaví? Ako zabudne?

Oprela hlavu o vydláždenú stenu a nechala, nech ju ľadový, silný prúd ešte poobtĺka. Akoby do nej zapichli tisíce malých pichliačikov.

Chcela by, aby práve táto bolesť prevládala. Tá bezstarostná. Tá, kde by otočila kohútikom a bolesť by ako zázrakom zmizla.

Realita však bola iná. Urážky a bitky viac nestačili. Musel ju potupiť tak, ako ešte nikdy predtým.

A zrazu tam sedela. Zhanobená, zlomená a zúfalá. Ako postrelené vtáča, ktoré vie, že už nevzlietne, ktoré stratilo chuť žiť.

Bála sa požiadať o pomoc. Nevedela, za kým má ísť. Keby mala viac odvahy... len toľko jej chýbalo. Viac odvahy a skoncovala by so svojím životom. No nemohla. Aj na to bola príliš slabá.

Mihali sa jej pred očami zábery z posledných minút. Ako pokazená páska, ktorá nemohla zastať. Už nechcela v mysli premietať tie nekonečné momenty.

„Vstaň!"

Sprchové dvere sa rozleteli. Prúd vody zastal.

„Nepočula si?"

Počula a poslúchla svojho otrokára.

Pozrela na neho a zistila, že to jediné, čo v nej ešte dokáže vyvolať je strach a nenávisť. .

...

Ani len spánok jej nedovolil na chvíľu si odpočinúť. Aj vo svojich snoch sa neustále vracala k ďalšej a ďalšej spomienke.

Bola to nekončiaca kapitola.

Jej telo sa mohlo zdať akokoľvek odpočinuté, no myseľ bola viac, než vyčerpaná. Celkom sa teda potešila, že sa prebudila a že mohla znova otvoriť oči a aspoň na malú chvíľu sa tak rozptýliť.

Keďže opuch z viečok pomaly mizol, každým dňom sa jej táto činnosť zdala byť o niečo jednoduchšia.

Jej prvý pohľad väčšinou smeroval k oknu. Možnože prvú vec, čo túžila po prebudení vidieť bolo denné svetlo, ktoré by prinieslo trochu jasnosti aj do jej života a možno len dúfala, že sa jej podarí zazrieť bezstarostných ľudí, kráčajúcich po ulici i napriek tomu, že vôbec netušila, aký výhľad jej izba vlastne ponúka.

Túžila to zistiť a konečne sa dozvedieť, aký obraz sa jej naskytne, keď odostrie žalúzie. Po tom všetkom, čím prešla, v podstate nežiadala tak veľa...

Bolo to už 10 dní. Presne taký dlhý čas nevstala z postele.

Mierny šuchot ju vyrušil z rozmýšľania a ona chcela odhaliť, čo ho zapríčinilo.

O pár sekúnd sa jej podarilo otočiť hlavu.

Videla, že na stoličke vedľa nej sedel človek.

Bol to muž.

Nedalo sa o ňom hovoriť, ako o mladíkovi, ale k starobe mu chýbalo ešte veľa rokov. Kde-tu sa v jeho už trochu porednutých vlasoch mihli šediny a okolo očí sa mu stihli vytvoriť malé, zanedbateľné vrásky.

Abby si bola takmer istá, že ho nikdy predtým nevidela, aj keď sa jej jeho tvár zdala byť akosi povedomá.

A možno ani nie tak celá tvár, ako jeho tmavé oči. Ešte tmavšie, ako dva uhlíky. Také tmavé, že mala problém rozoznať dúhovku od zreničky.

S určitosťou o ňom vedela povedať iba jednu vec. Bol to lekár. Aspoň tak jej to napovedal rovný biely plášť, odokrývajúci len vrch svetlomodrej košele a zvláštne vzorovanú bordovú kravatu. Ľavé vrecko na jeho hrudi zdobili dve perá a na opačnej strane bola pripnutá jeho menovka.

Keby pri nej sedel ešte bližšie, možno by dokázala prečítať aj jeho meno.

Vyzeral seriózne, dôležito a elegantne, ale nebála sa ho. Bol to predsa doktor, aj keď jeho pracovný odev sa celkom nezhodoval s tým, aký zvykla vídavať u svojich ošetrujúcich lekárov.

Niečo sa jej na tom nezdalo.

Tento muž sa nesprával ako lekár na vizite. Nerobil to, čo obvykle jeho kolegovia a sestričky, ktorí vošli do jej izby. Nekontroloval jej zranenia, nevymieňal infúziu, nebral krv, len sedel. Sedel na stoličke pri posteli a pozorne ju sledoval. Sledoval a mlčal, pretože v tú chvíľu nevedel, čo má povedať.

Skúmavo prezerala jeho tvár, opálenú pokožku, úzke pery... Snažila sa vyčítať z jeho výrazu všetko, čo sa len dalo, ale nedokázala to rozlusknúť. Nevedela prísť na to, čo tam robil.

Usmial sa na ňu, keď postrehol, že na neho upriamila pozornosť. Bol šťastný, že ju vidí nažive a pri vedomí. Až príliš dobre si pamätal na deň, keď bolo všetko úplne inak.

Abby sa páčilo, čo vidí. Páčil sa jej jeho úsmev, aj jemné jamky, ktoré sa v jeho lícach následne objavili.

Posledné dni mávala pocit, ako keby sa v jej prítomnosti vytrácali ľudské emócie. Ako keby sa zakaždým pri nej zastavil čas. Nikomu nemohlo napadnúť, že tie každodenné kamenné výrazy ju ešte viac deprimovali.

A teraz, keď po dlhej dobe videla spontánny a úprimný úsmev si ani neuvedomovala, že jej to pomáhalo viac, ako si dokázala predstaviť.

Len jediný srdečný úsmev. Tak málo stačilo.