My life <3

2. kapitola - esemeska

Odomkla som si mobil a pozrela som si esemesku:

Ahoj Emma :) asi nevieš kto som, no to ti zatiaľ nepoviem... 3:D poviem ti len, že som niekto z tvojho okolia :) uži si deň :D tvoj neznámy

Vôbec neviem od koho by tá esemeska mohla byť. Prezerám si telefónne čislo no nič mi to nehovorí. Rozhodla som sa, že mu odpíšem:

Ahoj. Naozaj netuším kto si, ale rada by som to vedela. Ešte ma dosť zaujíma odkiaľ máš moje číslo... Maj sa
Emma

Som zvedavá čo odpíše. Každú chvíľu som sledovala mobil. Keď po desiatich minútach som to vzdala a hodila som mobil na postel. Je čas na učenie. Otvorila som učebnicu. Chémia - vodíki. Táto téma ma vôbec nebaví.

-----------------------

...a preto sa volajú vodíki. - Dočítala som si dvojstranu a odložila učebnicu do tašky. Zajtra ešte máme matematiku, slovenčinu a angličtinu. Tam som sa zatiaľ nemusela nič učiť a tak sim si len pobalila tašku. Zobrala som mobil a pozrela sa či mi niečo došlo. Našla som si ďalšiu esemesku od neznámeho:

To kto som ti nepoviem. Číslo sa dá ľahko zohnať ;) navyše je dosť ľahké :D

Kto to sakra je? Vôbec netuším odkiaľ ma pozná. A kde zohnal moje číslo? Bola som vyplašená. Jediné čo ma napadlo bolo odpísať mu:

Pokiaľ mi nepovieš kto si, prestanem odpisovať. Nebudem odpisovať nejakému úchylovi

Teraz prišla odpoveď skoro okamžite:

Nemusíš sa báť. Nechcem nič zlé. Len sa s tebou chcem normálne porozprávať.

Tak toto ma zaskočilo. Normálne porozprávať?! Veď ani neviem kto to je!

Emma: Buď mi povedz, kto si, alebo na normálny rozhovor zabudni.
Neznámy: Emm. Prosím. Daj mi šancu.

Emm? Odkiaľ to má? Tak ma volajú iba Mike a Alexis. Viem, je to len zkrátenina ale aj tak ma väčšina ľudí volá Nemehlo alebo Krpec.

Emma: Dobre. Ale žiadne hlúpe otázky. Jasné?!

Neznámy: Ďakujem :) na oplátku sa môžeš pýtať aj ty :)
Emma: By bolo fajn :D začnime tým, ako sa voláš?
Neznámy: To ti nemôžem povedať...
Emma: Aha no. Zabudla som :( ale ako sa mám s tebou rozprávať, keď ani neviem tvoje meno?
Neznámy: Časom sa ho dozvieš. Neboj sa. Keď bude vhodný čas, hneď ti to poviem.
Emma: A to bude kedy?
Neznámy: To ukáže čas. :)

Nemala som viac chuť písať si s ním. Ale zase chcem vedieť kto to je. No, dúfam, že mi to už čoskoro povie.

----------------------

„Emma? Už si večerala?" vytrhla ma z môjho dlhého rozmýšľania mama. „Nie mami. Nie som hladná." „Musíš niečo jesť! Už teraz si ako doska! Zachvíľu príde sociálka, že ti nedávame jesť," pokúšala sa o vtip mama. „Dobre. Hneď idem."

--------------

Zobrala som si chleba s maslom a šla som do svojej izby. Bolo síce len pol deviatej, ale dnes som bola nejaká nezvyčajne unavená. Dojedla som večeru a prezliekla som sa do pyžama ktoré tvorilo modré tielko a zelené kraťase. Zobrala som si MP3 prehrávač a ľahla som si do postele. Asi hodinu som premýšľala nad nezným človekom, až som pri zvuku pesníčky Just a dream pomaly zaspala.

Dobre takže toto je po dlhej dobe druhá kapitola. Časť venujem @-babuu- ktorá ma nejak dostala k tomu, aby som tento príbeh dopísala :) ďakujem za každé pozretie, vote a koment :)

Paaaa
~cherrynka15<3