Mám zatvorené oči. Už ma tlačí zadok. Nech už sme tam.
Bubnovanie na prednom skle auta. Tmavá dedina. Z rádia ticho hrá Stairway to Heaven od Zeppelinov. Dážď silnie. Neviem z čoho mi je viac nanič, či z toho, ako sa už vyše dvoch hodín natriasam v aute alebo z tejto diery, kde sme nakoniec skončili. Každú chvíľu nabehneme na jamu v ceste. Zdvihnem viečka a obzriem sa po okolí. Doteraz som si nevedela predstaviť, že ešte niekde existuje miesto, kde nemajú asfaltky. A teraz sme tu. Štrkové kamienky nám vyletujú spod kolies na všetky strany. Na ulici, po ktorej prechádzame, stoja stavby v rade za sebou. Sú to všetko tie typické staré domy so štvorcovým pôdorysom, veľkou záhradou a so strechou, na ktorej začal vyrastať mach. V jednom z nich je za oknom vidieť hlavu. Z tváre som jej vyčítala, že je to nejaká čudná starena s prepadnutými očami, ktoré hľadeli na špinavé sklo okna. Za celý čas čo som ju pozorovala z auta sa starena ani nepohla, ani nežmurkla. Dúfam, že tá hlava ešte patrí k nejakému telu. Hej, to je čudná myšlienka. Kvety v kvetináčoch na parapetných doskách sú dávno odkvitnuté. Pod nimi na betónovom chodníku ležia hnedé a čierne lupene. Atmosféra, ktorá sa nesie celou krajinou, je niečím zvláštna. V predzáhradkách sa na seba usmievajú trpaslíci. V rukách držia lampášiky, do ktorých by sa dala vložiť sviečka, no teraz sú prázdne.
Auto ide pomaly. Dosť pomaly na to, aby som stihla zachytiť každý detail tohto čudného miesta. Na čelné sklo auta sa nalepilo zopár listov, ktoré prifúkol vietor. Dážď ich však čoskoro zmyl. Pribrzdili sme a napokon zastali. Vôbec nechcem, aby sme zastavovali. Obzvlášť nie pred tou vysokou kovovou bránou. Voľakedy veľmi dávno mohla byť čierna, spoznala som to podľa posledných neolúpaných zvyškov farby. Teraz bola skôr hrdzavá. Pred ňou a po celom obvode pozemku boli vysadené vysoké topole. Z nich nečujne pozorovali svoje okolie havrany. Pozrela som von, potom som natiahla ruku za kľučkou a vystúpila z auta. V staromódnej pouličnej lampe tancoval plamienok, jediný zdroj svetla na okolí. Mám pocit, akoby tu bol ešte niekto. Ozvalo sa buchnutie dverí a z tmy sa vynorila aj mama.
"Nie si rada že som ťa zobrala so sebou, však?"
Zdalo sa mi, že ani nečakala odpoveď. Už-už chcela vykročiť, ale zaváhala. Pozrela na mňa, no ja som hľadela do zeme. Odvrátila sa a spravila prvý krok. Ani som sa nepohla. Mama nabrala odvahu a vykročila rýchlejšie, ale keď okolo prechádzal cyklista a posvietil si čelnou baterkou priamo na miesto kadiaľ mala namierené, zamrzla na mieste.
"Mama, ty sa správaš ako keby to bol film." zamrmlala som si skôr pre seba.
Je načase skoncovať s touto komédiou. Prešla som okolo nej a s vrzgotom otvorila bránu. Bolo chladno. Dážď ktorý padal začal primŕzať preto ma neprekvapilo, že to nešlo tak ľahko. Pánty zapraskali. Prsty sa mi lepili na studený kov. Sme vnútri. Obzerám sa na stopy v blate, ktoré sme za sebou nechali, zatiaľ čo mamine oči už začali čítať všemožné mená.
"No?" ozvala som sa.
"Vôbec si nie som istá."
Stojí pri prvom hrobe, ktorý ju niečím zaujal a obzerá si fotografie zosnulého manželského páru. Usmiate zvečnené tváre. Prižmúri oči, akoby sa snažila zaostriť čo najviac, ak to v tej tme bolo vôbec možné. Z predného vačku čiernej koženej bundy vytiahne mobil a posvieti si jasom displeja. Potom pokrúti hlavou. Svetlo zmizne. Urobíme ďalších pár krokov do tmy. Mokrá hlina sa mi lepí na topánky. Nechápem kam ideme ani čo tu vlastne robíme. Nič nevidím. Zdá sa mi naozaj zvláštne, že v dnešnej dobe tu stále používajú plynové pouličné lampy. Jej svetlo je slabšie ako svetlo lámp u nás doma, preto veľmi často zakopávam na nerovných chodníkoch. V tomto mramorovom bludisku. Kadiaľ ísť viem len približne, podľa stále viac sa vzďalujúcich krokov predo mnou. Má akosi naponáhlo. Zo všetkých mojich zmyslov sa najviac spolieham na sluch a hmatom sa snažím zabrániť tomu, aby som do niečoho nenarazila. Ani tu nikto nezapálil sviečky. Vždy na dušičky som sa tu orientovala vďaka malým svetielkam. Keď človek kráčal po chodníku, ktorý viedol prostriedkom cintorína, mal pocit, že kráča po pristávacej dráhe. Široký chodník a plamienky jasne osvetľujúce jeho okraje. Na ňom som sa cítila pomerne bezpečne.
Dnes... dnes chcem ísť len domov.
