Oči mám otvorené dokorán. Aj tak nič nevidím. A už prestalo pršať, našťastie.
Mamu som už nedobehla. Chvíľu som sa cítila úplne stratená. Stojím vedľa jednej z mnohých mramorových dosiek, ktoré ma obklopujú. Narátam som do desať, aby sa mi to v hlave upokojilo. Škoda, že ja som nemala mobil pri sebe ako mama. Svietila by som si pod nohy. Musela som ho nechať na nabíjačke, vybitý by mi tak či tak bol na nič. Mama si nepotrebovala svietiť. Zdalo sa mi, že do tmy priam utekala. Ale ona je už taká. Keď niečo musí urobiť, tak za tým beží, nebolo by to prvý krát. Po nej asi nebudem. Keď sa mi znížil tep, začala som uvažovať čo ďalej. Oči si už zvykli na tmu, no nevidím veľmi dobre. Niekde som čítala, že zvieratá v tme vidia lepšie. A vlastne že celkovo vidia lepšie. Ale v tme asi hlavne mačky. Pamätám si, ako veľmi som sa raz zľakla babkinho kocúra. V noci som šla do kuchyne a keď som zažala svetlo z vonkajšej parapetnej dosky na mňa zízal pár obrovských čiernych očí. Aj keď nie som mačka, dokázala som dovidieť späť na lampu na hlavnej ceste. Začala som pomaly kráčať späť. Vlastne inak ako pomaly sa mi ani nedalo. Chodidlá mi v kuse zapadali do rôznych medzier medzi trávou a betónom a betónom a blatom. Keď sa na to pozriem spätne, viac by sa mi hodili moje kanady ako baleríny, ktoré som si narýchlo nazula. Ale kto mal čakať toto?
Zrazu som nekráčala. V hlave sa mi mihalo toľko myšlienok. Kým som si stihla uvedomiť a nájsť dôvod prečo vlastne stojím, vystrelila mi do mozgu strašná bolesť. Už som nestála, hýbala som sa, padala som. Zrazu sa zem zdvihla a mne sa zaborili ruky až po lakte do blata. Nad špinavým oblečením som však nemala šancu premýšľať. Z jednej nohy sa mi po celom tele nepríjemné teplo. Oči mi zvlhli.
"Ku... auuu! Mamí?" začala som vrieskať.
Z kríku vedľa mňa vyletel drozd. Alebo nejaký vták, neviem, nič nevidím a toto je to to posledné, čo ma teraz zaujíma. Keď som ostala ticho a načúvala či náhodou nezačujem odpoveď, ústa som si držala dlaňou. Tak veľmi to bolelo. No žiadna odpoveď neprišla. Skúsila som to znova a potom ešte raz. Ticho. Oprela som sa o lakeť a nohu, ktorú som si už teraz necítila, som si pritiahla k sebe. Určite je zlomená. Nie som žiadny doktor ale túto diagnózu si zvládnem určiť aj sama. Čo mám robiť? Zablatenou rukou som si vyhrnula nohavice. Miesto pod kolenom mám strašne citlivé, nemôžem sa ho ani dotknúť. Navyše začína opúchať. Rýchlym pohľadom preskúmam okolie. Nikde nikto.Nikto, kto by mi pomohol. Aj keď asi by som sa viac vydesila keby pri mne náhle niekto stál.
Snažím sa postaviť. Zapriem sa rukami najviac ako vládzem, podarí sa mi dostať aspoň na kolená. Dlane mám celé odreté a za nechtami špinu. Potom sa chytím malého múrika po mojej ľavej ruke. Je obrastený machom. Pomocou neho a z posledných síl sa postavím na zdravú nohu, stále sa podopieram. Viem, že nie som ďaleko od chodníka, celkom dobre to tu poznám. Po oboch stranách chodníka sú lavičky. Musím sa k jednej z nich dostať. Tam by som sa mohla dať aspoň trocha dokopy. Potom sa mi hádam podarí dostať aj pod svetlo. Strhnem si sveter, ktorý mám celý čas uviazaný okolo pása a priložím ho na opuchlinu. Potom mi napadne ešte niečo. Z kríku odlomím najsilnejšiu haluz, ktorú nahmatám. Opriem ju vedľa svojej nohy a potom si ju svetrom priviažem. Jeden uzol je málo. Zase ho rozviažem a sveter zubami rozpáram na dve polovice. Aj tak som ho nikdy nemala rada. Znovu zopakujem svoj postup. Takto nejako nás to učili... Veľmi slabá napodobenina dlahy ale aspoň niečo. Trochu si poskáčem na mieste, aby som zistila kvalitu svojich schopností. Hádam to pôjde. Teraz skackám smerom k lavičke, pričom sa zachytávam všetkého možného, čo mi príde pod ruku. Zväčša sú to mramorové dosky. Strašne má to bolí a tvár mám celú mokrú. Veľká časť z toho sú slzy, jena mi práve visí na končeku nosa. To ostatné je zrejme pot, z tej bolesti a námahy. Keď sa obliepam okolo posledného hrobu, poteším sa. Som tu. Chytím sa slabého konárika malej tuje, ktoré tu vysadili lem tri roky dozadu. Pomocou toho sa mi podarí priskackať až k lavičke. Len tak-tak. Akonáhle sa ťažkopádne posadím, konárik mi ostane v ruke. Hodím ho za seba a nohu si vyložím hore. Je to dosť zlé.
Ale čo je horšie, zrazu sa blízko mňa začujem kroky. Ale neprichádzajú z tej strany, odkiaľ by mali. Mama by neišla od brány, bola predsa dávno predo mnou.
"Mami?" moja zúfalá otázka cez slzy.
"Nie? Čo to tu vyvádzaš?"
