Iné hodnoty

Party & BullShit

„A nezabudni na svoj dlh!" zakričal na mňa starý slizký predavač. Ani som sa neotočila a rýchlo vyšla s trafiky na ulicu. „Nechápem prečo s toho robí takú vedu! Keby som si natiahla úzke šaty a obula platformové lodičky, zabudol by na viac vecí, ako 30 dolárov, ktoré som mu dlžila za pár fliaš vodky..." mrmlala som si naštvane popod nos a predierala sa pomedzi ľudí ku najbližšej stanici metra, ktorá bola vzdialená len tri bloky. Po ceste som uvažovala, prečo sa všetci niekam tak ponáhľajú. Veď je piatok preboha! V piatok poobede by si mal každý dať obľúbenú cigaretu, kávu alebo niečo pre náladu. Aspoň na chvílu prestať myslieť na prácu a povinnosti. Napadlo ma či takto budem žiť o pár rokov aj ja (ak sa tomu dá hovoriť život. Vidím to skôr ako prežívanie)... Ako som tak fylozofovala pomaly som sa blížila ku vchodu do stanice metra. Kútikom oka som sa pozrela na bezdomovca, ktorého som obchádzala. Aj on sa možno stále niekam ponáhľal, prehliadal dôležité veci a zničilo ho to. V tejto situácii sa kedysi ocitol aj jeden môj učiteľ zo základnej.Mal skoro všetko:auto,pekný byt a myslím že spával s našou učiteľkou matematiky (bola celkom pekná,takže sa to dalo považovať za menší "životný úspech"...), ale časom mu začalo šibať,nestíhal všetky povinnosti a jedného dňa prišiel na hodinu úplne rozbitý, unavený a myslím že matematikárka presedlala na nového telocvikára.Bol naňho dosť smutný pohľad a tak mu David (môj vtedajší spolužiak) dal pár kusov extázy.Lenže netušil že toto milé gesto sa pánovi učiteľovi zapáči a za pár rokov začne brať drogy na dlh. A tak som o 7 rokov stretla pána učiteľa ako vnoci leží na tučnej černoške zapáchajúci a mimo vedomia...

Zišla som eskalátorom dole a čakala na metro. Malo prísť za necelých 5 minút. Začala som sa nudiť a tak som z tašky vyhrabala telefón. Pff. Samozrejme že mi volal Dean. Môj strelený mladší brat bol občas dosť doterný ale to som sa časom naučila tolerovať. Rezignovane som vytočila jeho číslo a čakala kedy mi zodvihne. Čakala som asi 5 sekúnd a následne začula jeho hlas : ,, Ach, sestrička! Ako sa dnes máš?" iba som prevrátila očami a šla rovno k veci : ,,Dopekla nemusíš byť na mňa tak milý vždy keď niečo potrebuješ Dean! Vyklop to, ale rýchlo!" nervózne som prešlapovala na mieste a čakala čo z neho vylezie. "No, len som tak rozmýšľal, či by som dnes nemohol ísť na tú žúrku s tebou a Madison. Len by som......." prerušila som ho kým nebolo neskoro. "Nie nemohol bratček. Je to dámska jazda a pokiaľ viem, ty niesi ženská... Aj keď vlastne..." naschvál som nedokončila vetu aby som o vyprovokovala. "Si odporná! Nemôžeš mať Madison celý čas len pre seba, chápeš?!" vyčítal mi. Bol totiž do Madison šialene zamilovaný ale dodnes jej to nepovedal. Bol na to moc zbabelý ale myslím že Madison si to určite všimla a na takéto prípady bola už zvyknutá. Nakoniec som len povedala: ,,Aj tak sa do toho klubu dotrepeš so svojimi kamošmi tak nechápem prečo sa ma vôbec pýtaš, či ťa vezmeme so sebou. Tak zatial, musím ísť..." rýchlo som ukončila hovor a vybrala sa smerom k metru, ktoré medzičasom už zastavilo na stanici. Výnimočne bolo dnes poloprázdne čo ma celkom potešilo. Sadla som si na sedadlo a s tašky vybrala slúchadlá. Voľba pesničky bola hneď jasná : Linkin Park- figure9 <3 .... Po približne piatich minútach som sa ocitla na konečnej zastávke a vystúpila som. Vonku ma čakalo stále príjemné slnečné počasie. Zhlboka som sa nadýchla a vyrazila ku parku, kde ma mala čakať Madison aj s Emmetom. Aj keď myslím, že nepotrebujú moju spoločnosť. Kráčala som a pučúvala hudbu. Padli presne dve cigarety, kým som dorazila na miesto a sadla si na lavičku. Hneď na to som zbadala ako sa ku mne blíži Madison, ale netvráila sa moc nadšene. Okamžite som vstala a keď prišla dosť blízko, objala som ju. ,,Čo sa stalo Madison?" ona si len vzdychla a sadla si na lavičku vedľa mojej tašky. Ja som urobila to isté. Po minúte ticha sama začala :