Chladný pohľad, mladého tmavovlasého chalana prenasledoval už nejaký ten deň. Smútok a žiaľ z neho priam sršal. Jeho krvou podliaté očí dávali najavo, že si dlhší čas nedoprial žiaden spánok. Dostal nechuť dojedla, tak isto ako aj do života. Momentálne jeho krásne zaoblené líca nahradili výrazne prepadnuté lícne kosti. Bol zničený a slabý. Studený vánok, ktorý sa silou mocou predieral cez malú škáru rozbitého skla na okne, mu sušil návaly horúcich sĺz. Jeho opuchnuté a načervenené pery, ho neuveriteľne pálil. Trápil sa, tak veľmi moc sa trápil.
Jeho podvyživené a oslabené telo sa chúlilo v mäkkom zamatovom kresle v rukách zvierajúc jej fotku. Frustrovane si s roztrasenou rukou prešiel cez svoje teraz už riedke vlasy. Zhlboka sa nadýchol a celou svojou silou sa nahol k malému konferenčnému stolíku po jeho pravici, na ktorom práve dohorel plameň sviečky čo zapríčinilo v jeho izbe čierňavu. I keď na druhej strane múru tohto domu sa nachádzal jeden z krásnych slnečných dní, tak zatiahnuté rolety nedovoľovali slnečným lúčom preniknúť na druhú stranu.
Z ľavého vrecka jeho modrých džínsov si vytiahol ďalšiu novú sviečku a nahradil ju predchádzajúcou. Jedno škrtnutie zápalky stačilo k tomu, aby sa na sviečke vyčaril silne oranžový plamienok, ktorý tejto miestnosti konečne dodal aspoň kúsok svetla.
Pevnejšie k sebe stískal fotku jeho prvej lásky. „Drahá Allison, čo som to len dovolil dopustiť," vyčítavo šeptal. „nikdy si neodpustím, že som neprišiel o pár stotín skôr a nezachránil ťa." Pokračoval sotva počuteľne. „Veľmi ma tvoja strata poznačila, no viem aj to, že ak sa teraz nezotavím, tak všetkých sklamem." Zničene si vydýchol. Bol príliš unavený, no nechcel sa poddať spánku. Ešte nie.
„Neviem však, či to dokážem. Som bez stratený. Stále ťa milujem Allison Argent. Viem, že ti tieto slová opakujem každý jeden deň ale bolí to. Tak ukrutne to bolí, láska. Nechcem zaspať, pretože sa obávam, že ťa uvidím vo sne, a keď sa prebudím už tu nebudeš. Ak by znamenalo, že vždy keď zaspím ťa uvidím, tak by som si prial zaspať navždy." Hlas sa mu na konci zlomil a slzy si znovu našli cestu von.
„No sklamal by som všetkých. Nemôžem sa len tak vzdať bez boja. Čo by si počala moja mama, kebyže ju po otcovi opustím aj ja ? Stiles, bože. Je to môj najlepší kamarát, a vždy tu pre mňa bol, je a aj bude, nezaslúžil by si prísť o ďalšieho človeka ktorého miloval. Dokonca som odohnal od seba aj Kiru. Úplne bezdôvodne, som hlupák. A okrem toho je tu ďalšie kvantum ľudí, na ktorých mi záleží ako je moja smečka, priatelia a tvoj otec Chris, Allison." Prešiel si zápästím po tvári aby zotrel voľne padajúce slzy. „Daj mi silu všetko toto zvládnuť, prosím," kolená sa mu podlomili a následoval tvrdý pád na zem. Zo srdcervúceho plaču ho vytiahol známy hlas. „No tak braček," prehovoril chlapec s gaštanovým odtieňom vlasov, ktorý sa pomaly blížil k utrápenému Scottovi.
„Stiles, čo tu robíš?" zlomene sa spýtal svojho kamaráta. Ten mu venoval ľútostný pohľad. „Snáď si nemyslíš, že nechám svojho najlepšieho kamaráta zomrieť v žiali," pretočil oči. „Neuveríš mi, čo sa stalo, Scott," pokrútil hlavou znepokojene. „Neviem, či mám náladu to vedieť."
„Stiles, chýba mi. Chcem znovu ochutnávať jej horúce pery, objímať ju vo svojom náručí a dať jej všetko čo jej dať môžem," podráždene sa pozrel na utrápeného kamaráta, ktorý sa mu snažil len pomôcť.
„Nevieš si ani predstaviť ako veľmi ti rozumiem. Ale sám dobre vieš, že takto to dlho nepôjde. Máš povinnosti! Musíš nám pomôcť Scott. Úprimne to bez teba nezvládame. Kate je prefíkaná a ne-„
„Počkaj. Rozumel som ti dobre? Nie, nepovedz mi, že-„
„Poďakuj sa Petrovi," prerušil ho Stiles. „Vidíš, ďalší dôvod, prečo nemám rád rodinu Hale-ových. A keď už sme skončili pri nich. Dúfam, že máš zbalené, pretože dnes vyrážame zachrániť Dereka do Mexica," žmurkol na Scotta. „A-ale. Vysvetli mi to," zmätene sa pozrel na svojho kamaráta.
„Zatiaľ čo ty si sa utápal v slzách - neber ma zle, nevyčítam ti to. Tak, tvoj kamarát nejakým spôsobom skončil v aztéckom chráme. Takže ako sa teraz na teba pozerám, ľudsky to nepôjde. Takže dúfam, že tvoje vlkodlačie schopnosti to zachránia. Šup, šup zdvihni svoju prdel a premeň sa na vlkodlaka. Žiadne výhovorky neprijímame, máme zavreté." Zavelil Stiles a tak sa aj konalo.
Keď mal tmavovlasý chlapec všetky potrebné veci pobalené, vrátane fotky Allison, mohli sa všetci spokojne stretnúť na parkovisku pred strednou školou Beacon Hills. Zvedavé oči prebehávali po pochudnutom tele Scotta. „Skupinové objatie?" zapišťalo ryšavé dievča menom Lýdia. Nečakalo sa ani na odpoveď a celá skupinka sa nachádzala v jednom veľkom objatí.
„Dúfam, že ste pripravení, bude to drsné decka," pripomenul Stiles počas toho ako si k sebe tiahol Máliu. „Dobré, že to hovorí niekto kto nemá pazúry," Podpichlo ho jeho dievča. „Aspoň nemusím byť počas úplnku spútaný ako väčšina s vás," prehovoril na svoju obranu.
„Myslím, že každý jeden z vás je výnimoční v niečom inom pre túto smečku," pousmialo sa prichádzajúce štíhle dievča. „Kira?" prekvapene hľadel Scott na dievčinu pred sebou. „Snáď si si nemyslel, že idete bezo mňa," pokrútila svojou rozkošnou tvárou. „Nie ja len-„
„Myslím, že sme splnili prvú časť tejto misie,... priniesť McCall-a na iné myšlienky ale máme pred sebou ešte náročnú cestu. Takže pohnite svojimi prdelkami a nasadajte do Jeepu!" Bez žiadnej inej narážky sa všetci usadili na svoje miesta.
„Scott, mrzí ma čo sa stalo. Aj ja som mala Allison neuveriteľne rada, tak ako každý jeden z tohto auta a-„ „Ja som ju veľmi nepoznala, takže nie, nemala som ju rada," prerušila ju Mália a jej slovami si pripútala na seba všetku pozornosť. „Eh zlato, momentálne sa to nehodí. Ale lepšíš sa," pohladil ju Stiles. Jeho drobná priateľka sa len zaculila a skrčila sa do mohutného sedadla.
„Kde som to skončila ? Oh jasné,..že všetkým chýba. Pozri to isté prežíva aj Isaac, či Chris. No musíš to brať optimisticky Scott. Nikto tu nie je navždy. A vždy musí niekto odísť. Tentoraz to bola Allison, nabudúce to môže byť hoci kto iný. Ale nezabúdaj na jedno, vždy sme tu pre teba," pohladila chlapca po dlani, ktorú jej okamžite chytil do tej svojej. „Máš pravdu, Kira. Bože, som tak neuveriteľne šťastný že vás mám. Že mám teba," pošepkal takmer nečujne.
„Ľúbim ťa Scott. A vždy budem. Dám ti toľko času, koľko budeš potrebovať," Nahla sa k nemu bližšie a venovala mu bozk líce. „Nie, Kira. Ja ľúbim teba," bozk jej opätoval. A tým utrápený chlapec získal opäť pozitívny pohľad na svet, aj keď stále nebol zotavený z tragickej udalosti, ktorá otriasla všetkými, ktorí poznali usmievavé dievča z loveckej rodiny Allison Argent.
Aj keď Scott stále v hĺbke svojho srdca miloval jeho prvú lásku, dovolil aby sa do jeho srdca dostal niekto nový. Tým niekým bolo práve dievča, ktoré ho už zaujímalo dlhší čas a mal o ňu záujem od chvíle, keď ju jej otec strápnil vetou „Kira, tu máš papiere pre toho chlapca, ktorý sa ti páči." No ale to je už iný príbeh.
Tak, dovolila som si napísať túto kratučkú jednodielovku po smrti Allison. Dúfam, že vás zabavila a nestratili ste zbytočne pár minút svojho života, čítaním tejto poviedky :) Budem rada ak sa nejak vyjadríte. Za každú odozvu už vopred ďakujem. <3
