Across the Centuries

Prológ

Voňavé lístie sa rozprestiera všade okolo mňa. Prichádza jeseň. Obdobie farieb. Kedysi som ho milovala. Bol to môj čas pokoja. Moje obdobie, ktoré mi nikto nemohol vziať. Svetlo oranžový list mi pošteklí nos a hneď na to ho pobozká vietor svojím nežným bozkom. List sa z môjho nosu nadvihne a začne sa vznášať. Odlieta. Po chvíli ho už vidím len zriedka. A nakoniec úplne zmizne. Vietor si ho zobral.

Lenže zrazu ho zbadám. V diaľke vidím prichádzať chlapca. Je vysoký asi meter osemdesiat. Husté tmavé vlasy má rozstrapatené. Štíhlu postavu mu pred chladom kryje bordová mikina. Zdá sa mi taká dôverne známa. Nie, nie je to chlapec. Je to muž. Ani si to neuvedomím a muž je len meter odo mňa. Chodí pomaly a isto. Chvíľkami mám pocit, že sa vznáša. Koho mi len pripomína. Zameriam sa na jeho tvár. Má láskavé hnedé oči farby krásnych žaluďov na stromoch. No môj pohľad ihneď upútajú ústa, ktoré sa usmievajú. Usmievajú sa tak láskavo. V tom mi to dôjde. Ja ho poznám.

Je to ten, kto mi tak veľmi chýba. Na tvári sa mi objaví úsmev a rozbehnem sa. Lenže zrazu sa mi zakalí zrak slzami. Nedbám na to a rozmazane vidím ako muž otvára svoju náruč a ja mu vbehnem rovno do nej. Moje ruky oviniem okolo mužovho pásu a on ma objíme. Zapadneme ako skladačka. Konečne som našla moju druhú polovičku skladačky. Alebo ona našla mňa? Cítim ako mi slzy zmáčajú tvár ale nevadí mi to. Cítim sa šťastná.

„Chýbal si mi oci, tak veľmi si mi chýbal," ozvem sa pomedzi vzlyky.
„Ja viem, srdiečko. Aj ty mi chýbaš. Veľmi ma to všetko mrzí."
Usmejem sa a cez slzy sa na neho pozriem.

„Nemusí ťa nič mrzieť. Už si tu. Ideme domov. Všetko je v poriadku."
V tom zbadám, že nie som jediná kto plače.
„Nevrátim sa s tebou. Nie je to možné, srdiečko. Moje miesto je teraz tu. Mrzí ma to, no nezabúdaj, že ťa ľúbim nech sa deje čokoľvek."
Akoby som nevedela spracovať to čo mi práve povedal, zakvačím prsty do jeho mikiny.

„Ja ťa tu nenechám. Vrátiš sa so mnou."

Pocítim príjemný pocit, keď mi prstom zotrie slzy.

„Nemôžem z tade odísť. Tu je moje miesto. Tu je naše miesto. Hocikedy sa tu stretneme keď ma budeš potrebovať. Ja som teraz tvoj anjel. Dávam na teba pozor z tadiaľto, keď už nemôžem byť v tvojom svete."
„Prečo?! Prečo to hovoríš! Nie... nie nie," môj plač naberie na intenzite a ešte viac ho stisnem.
„Šššš," dvihne mi prstom hlavu. „Som tu, stále budem tu."
Stíšim sa. „Tak tu ostanem s tebou."
Ocko sa smutne usmeje: „To sa nedá. Ty musíš ísť za mamou a svojou sestrou. Potrebujú ťa."
„Lenže aj ja niekoho potrebujem. Potrebujem teba!"

A potom spraví to čo robil stále keď som zaspávala. Rukou mi prikryje oči a pomaly ju posúva dolu až k mojej brade. Robí to pomaly a zopakuje to asi 2 krát. Hneď po tom prehovorí:

„Stále keď sa pozrieš na seba, uvidíš mňa. Žijem v tebe, podobáš sa na mňa. Ak ma budeš potrebovať, tvoja fantázia a sny ťa ku mne dovedú. Lenže teraz už musíš ísť. Ľúbim ťa, srdiečko."

Posledný krát ma pohladí a zrazu ma niečo od neho odtrhne. Začnem padať. Padám až veľmi dlho. Ako je to možné? Veď musím dopadnúť...

Ahojte! :*
Toto je prológ k môjmu novému príbehu :)
Prosím o úprimné názory :33
Tak isto ma samozrejme potešia veľmi aj votes, aby som vedela, koľkí z vás môj príbeh čítali :)

Pokiaľ by niekoho zaujímalo, či som prestala s mojím prvým príbehom... Tak nie:) neprestala som, len si robím poriadok v nápadoch :)

Dopredu ďakujem za vaše komentáre a votes :) Vážim si to :)

S láskou...
Vaša Nikíto <3