Across the Centuries

3. Kapitola

Trhne mnou kvôli silnej bolesti, ktorú pocítim v nohe. Zasyčím. Myšlienky mi utekajú akoby ich niekto naháňal dolu kopcom. Kotúľajú sa jedna cez druhú ako deti, ktoré sa o seba potkýnajú. Beriem späť všetky veci o zomieraní. Pokiaľ zomieram tak to rozhodne bolí. Čo som si mohla myslieť. No možno stále spím a toto všetko sa mi sníva. Práve teraz neviem rozlíšiť či toto všetko je realita.

Môj vnútorný bľabot preruší mierne hrubý až zamatový hlas:

„Slečna? Počujete ma? Slečna?...."

Pomaly otočím hlavu a rozhodnem sa, že rozhodne musím otvoriť oči. Aspoň sa o to pokúsiť.

„Raz, dva, tri," odpočítam si v duchu a pootvorím oči. Na malú chvíľu uvidím ustarostené modré oči ako ma prezerajú od hlavy po päty. Potom si ma tma znovu vezme...

Započujem okolo seba hudbu a pomaly sa pohnem. Otvorím oči ale stále nič nevidím. Pomaly sa začína vyjasňovať a hudba zosilnie.
Vojdem do veľkej a vyzdobenej sály a narovnám hlavu. V sále úplne vpredu je dlhý vyzdobený stôl za ktorým sedí niekoľko ľudí ale hlavné miesto je voľné. Pootočím hlavu a pocítim ako sa mi ústa zvlnia do úsmevu.

Potom pomaly skloním hlavu a zbadám, že mám na sebe krásne šaty asi zo 17 storočia. Sama sa veľmi prekvapím ale osoba v ktorej práve som sa iba spokojne usmeje a narovná si ich. Lenže ja som všetko cítila akoby som to bola ja. Spojím ruky a vykročím. Dav stíchne a všetky oči sú uprené na mňa. Dôjdem až k hlavnému stolu a sadnem si na voľné miesto.

„Prajem Vám všetkým dobrú chuť."

Nakloním sa ku krásnemu mladému mužovi čo je vedľa mňa a vášnivo ho pobozkám. V tom pocítim na pokožke silný vietor a obraz sa začne pomaly strácať...

Silná bolesť hlavy a členku sa začne vracať a pod sebou pocítim niečo mäkké. Pravdepodobne posteľ. Sníva sa mi to? Kde to som? Na zavretých očiach pocítim hrejivé lúče slnka a započujem hlasy.

„Vbehla mi pod auto. Stihol som zabrzdiť ale pravdepodobne som do nej trocha ťukol,"opäť započujem ten zamatový hlas. Po celom tele mi prebehnú zimomriavky.

„Má menší otras mozgu a vyvrtnutý členok. Si si istý, že si do nej len ťukol?" ozve sa hlas nejakej ženy.

„Samozrejme, že som si istý. Magdaléna som tu len prvý týždeň. Dávam si veľký pozor. Čiže bude opäť v poriadku?"odpovedá záhadný muž s nádherným hlasom. Pokúsim sa podvihnúť kútik úst ale keďže mám zavreté oči tak neviem či sa mi to podarilo. Pomaly sa pokúsim pootvoriť oči ale nepodarí sa mi to.

„Bude v poriadku, len bude niekoľko dní trocha otrasená a bude musieť chodiť o barlách, pokiaľ sa jej ten členok nezahojí."

„Oh, chudák dievča. Kto to vlastne je?"

„Je to nová študentka, Isabell Noble. Teraz chodí do 2. Ročníka." Odpovie žena.

„Druháčka, vravíš? V tom prípade je to moja nová žiačka. Tak to budem mať ale vizitku," trochu sa zasmeje.

Podarí sa mi pohnúť a mám pocit, že sa potrebujemčo najskôr nadýchnuť. Ako náhle to urobím, začnem sa dusiť. Pocítim niekohoruky na svojom chrbte a rukách ako mi pomaly pomáhajú sa oprieťo stenu. Podarí sa mi otvoriť oči ale v zápale kašľa sa mi do nichnahrnú slzy. Pozriem sa na pomedzi slzy na ženu v strednom veku a môjkašeľ sa pomaly utíši.
Vezmem si od nej pohár vody a hltavo ho vypijem.Pohľad mi padne na moju nohu. Potichu zavzlykám a v tom počujemtichšie odkašľanie z rohu ošetrovne. Hneď ako uvidím jeho anjelskú krásnutvár a pohliadnem do jeho očí, niečo sa vo mne zlomí. Vyrazí mi to dychako silná päsť, ktorá mi zasiahne hruď. Vytreštím oči.