Predstieranie

6. Lož má krátke nohy

Mala som sa stretnúť s Andrejom o pol siedmej, ale keď že sa nám skrátil tréning, stihla som skorší autobus a tým pádom som tam bola skôr.

Zazvonila som a pritom mrzla. Otvorila sa mi brána, tak ako obvykle a utekala som k dverám. Chcela som zaklopať, ale Andrej mi otvoril a tváril sa divne. Vošla som dnu a ďakovala za to príjemné teplo!

„Ahoj, prišla som skôr ako obvykle, ja viem, ale stihla som skorší bus," zatvorila som dvere a začala si dávať dole šál a bundu. „Dúfam, že ti to nijako nevadí, veď to je vlastne jedno, či?" pozrela som sa na Andreja a myslela, že skolabujem.

Och. Môj. Ty. Bože.

„Ahoj Laura," pozdravil ma Mišo. Mišo. Mišo! čo tu on hľadá?

„A-ahoj," pozdravila som ho celá vykoľajená. „Ahoj Ľubo," pozdravila som aj môjho suseda. A čo tu robí on?!

„Čo tu robíš?" opýtal sa ma Mišo a ja som v panike pozrela na Andreja. Ani sa nepohol.

„No, vieš," začala som neisto a mala som chuť plakať. Mohlo sa to celé takto jednoducho pokaziť?! Mohlo. Keď že ide o mňa, tak mohlo.

„Ja," hrala som sa s prstami. A snažila sa vymyslieť niečo uveriteľné.

Pozrela som sa na Andreja, ale on len pokrútil hlavou.

Zasmiala som sa. „No, ja a Andy." mysli dievča. Mysli.

Andrej sa odlepil od steny a blížil sa ku mne. Vyzeral ako predátor, ktorý si ide po korisť. A ja som sa ho desila. Keď obtočil jeho ruku okolo môjho pása, mala som nutkanie ucuknúť. Ale jeho slová ma prinútili ostať stáť ako soľný stĺp.

„My spolu chodíme,"

Och. Môj. Bože. Preboha! Nie. Nie. Nie. Toto sa nestalo. Však? Však toto nevyslovil. Preboha!

Vydesene som na neho pozrela on sa usmial. „Však Laura," silnejšie ma stlačil, a to zabolelo. Asi som mala prikývnuť. Prikývla som.

„Uf, tak gratulujem," započula som Mišov hlas.

Asi som mala poďakovať, ale jediné na čo som myslela bolo to, ako zabiť Andreja.

„Ja, musím ísť na záchod," vypálila som hore schodmi a zamkla sa v kúpeľni.

Pozrela som sa na svoj odraz v zrkadle a bola som smrteľne bledá. Dík Andrej.

Uf. však sa toto neodohralo. Však je tu niekde skrytá kamera alebo niečo podobné. Prečo to povedal?! Och, och, och!

Prečo tu musel byt práve dnes Mišo? Práve teraz? Prečo som dokelu nešla na ten neskorší bus?

Prečo ja?! Toto bude totálna pohroma!

Niekto zaklopal a ja som sa zľakla. Dvere Laura, sú to len dvere, za ktorými niekto stojí.

Otvorila som a stál tam Andrej. Aké nečakané...

„Ty sa tu robíš?" prehovoril pomaly a vošiel dnu.

Dobre, na jeho slovník si asi nikdy nezvyknem. Laura! Prestaň na neho civieť ako na mimozemšťana.

„Čo si to urobil? Andrej! On nás pozná oboch. Teraz to budú všetci vedieť. Mal to byť len nezáväzný,"

„Laura," pretočil očami. „Skôr či neskôr by na to niekto došiel. Čo si si myslela? A mala si sa teda ozvať a vymyslieť niečo lepšie..."

„Pracovala som na tom," zavrčala som a prekrížila si ruky na prsiach. Jeho pohľad padol hneď tam.

Ahrgrh. Spustila som ruky pozdĺž tela.

„Hej, videl som," povedal ironicky. „Aj tak to dopadlo najlepšie ako mohlo."

„To si to mňa robíš srandu?!"

„Laura, ty sama si povedala, že nechceš vyzerať ako kurva. Vlastne som ti urobil láskavosť."

Prosím zabite ho niekto. Pekne, pomaličky, nech trpí.

„Čím si mi pomohol? Tým, že si povedal, že spolu chodíme? Andrej. Haló. Ako chceš toto uhrať?!"

„Nehysterči. Jednoducho sa budeme tváriť, že sa zbožňujeme a to je všetko..." krútil nechápavo hlavou. „Nie je to žiadna veda,"

Bola som podráždená. „Takže kvôli tebe musíme predstierať vzťah,"

„Nie, to ty si prišla skôr," prehovoril ľahostajne.

„Dobre! Ujasnime si to! Budeme sa správať ako hrdličky, keď budeme v blízkosti tých čo to vedia. Inak nie!"

„Súhlasím. A nemusíme to nikomu viac povedať." ozval sa.

„Neboj sa, nepovieme."

„Aj tak sa to dozvedia," povzdychol si.

Povzdychla som si aj ja. Zamračil sa a chytil ma za ruku. Sledoval moje nechty a mračil sa.

„Čo?" pokrútila som hlavou. Ja som so svojimi bielymi nechtami, na ktorých boli farebné bodky spokojná a bola som na ne právom hrdá!

„Radšej to nebudem komentovať," pokrútil hlavou. „Na tvoj štýl si asi v živote nezvyknem."

Prekrútila som očami, ale nijako to nekomentovala.

„Poď dole, lebo si budú myslieť, že sme stihli rýchlovku," zazubil sa a ja som sa zarazila.

Keď som videla jeho pobavené iskričky v očiach, bola som už vážne vytočená. „Baví ťa to?" povedala som nepríjemne a on sa zasmial.

„Nemôžem za to, že sa stále červenáš,"

„Si debil," išla som pred ním.

„Tu ste, trvalo vám to!" ozval sa Mišo a ja som sa pozrela na Andreja, ktorému trhalo kútikmi. Aaaaaaaaaach!

„No tak Laura, koľko spolu chodíte? A Andy, prečo si sa nepochválil?"

„Mesiac,"

„Dva mesiace,"

Prehovorili sme naraz a ja som na neho v panike pozrela.

To jediné dievča čo tam sedelo sa zasmialo. „Tak jeden či dva?"

„Dva,"

„Jeden,"

Povedali sme znova opačne. Super, toto nám už nikto neuverí. Všetci sa zasmiali a ja som povedala Moju prvú verziu. „Mesiac,"

„Hej, hej, mesiac, len ten prvý mi stále vypisovala a chcela ísť so mnou von, tak som to už bral ako dva mesiace," ozval sa ten pako a ja som na neho neveriacky hľadela.

Idiot!

„Vtipné, vieš, že to tak nebolo,"

„Ale Laura, nebuď taká skromná," pokrútil hlavu. No veď počkaj Andy, toto ti ešte vrátim.