Krátke poviedky o láske a iných citoch

2. Zneužitá láska

Crrrrrrn. Zazvonilo a ja som vošla do triedy.
"Ahoj Lucia," pozdravila ma kamarátka Kika. Ja som odzdravila a usmiala sa.
Do triedy vošla menšia a oválnejšia profesorka fyziky. Začala hodina. Nič zvláštne.
"Hej, pšššt," drgla do mňa Kika,"pozri! Tomáš sa na teba stále pozerá."
"Čo si šiši," povedala som a začala som sa smiať. No predsa mi jej slová stále vrtali v hlave. A tak som ho začala pozorovať. Naozaj! Celú hodinu sa na mňa pozeral. No vždy, keď sa mali naše pohlady stretnúť, rýchlo otočil hlavu. Po hodine som celá nedočkavá čakala na Tomášov ďalší krok. No ten neprišiel. Rozprával sa s kamarátmi, so spolužiačkami no po mne len občas mihol okom. Cez hodiny ma síce sledoval, no to bolo všetko.
A tak plynul ďalší a ďalší deň. A ja som bola čoraz smutnejšia a smutnejšia.
"Čo sa deje Lucy," spýtala sa ma raz Kika. Sedeli sme práve u nej na posteli a robili projekt. Hodila som sa jej okolo krku.
"Vravela si, že ma miluje, že sa mu určite páčim. Ale on sa so mnou vôbec nerozpráva," plakala som jej na ramene.
"Ty trdlo! Myslela som to skôr zo srandy. Nečakala som, že to vezmeš až tak vážne. Veď sa na teba len občas pozrel. Ale keď tu teraz kôli nemu plačeš.... Počuj a tebe sa vlastne páči?" opýtala sa.
"Žartuješ?! Jasné."
"No on už prvý krok urobil. Teraz je na tebe spraviť ďalší,"
Prestala som plakať. Asi má pravdu. Teraz je čas aby som spravila niečo ja.

Na ďalší deň som Tomáša stretla cestou do školy.
"Ahoj," prihovorila som sa mu.
"Nazdar," odvrkol a zahladel sa do telefónu.
Och. Trápne ticho. Musím to ticho nejako prelomiť.... O škole sa rozprávať nemôžme. Som bifloška a on záškolák.
"Budeš so mnou chodiť?" vyhrklo zo mňa. Prečo som to povedala....?

Tomáš zastal a pozrel sa mňa. Potom sklopil pohlad. Chvílu bolo ticho. Rozmýšlal.
"Ok tak fajn," povedal, chytil ma za ruku a ťahal do školy. Celou cestou sme mlčali. Tomáš sa tváril prekvapivo pokojne...

"Čaute ludia. Ja a Lucy máme pre vás novinky. Odteraz spolu chodíme," povedal a svoj zrak uprel hlavne na jedno dievča. Neprikladala som tomu však velký význam.
Cez prestávky sme spolu moc neboli. Bol s priatelmi...

Ďalšia hodina. Dejepis. Písomka.
"Och joj. Čo budem robiť. Píšeme a ja to vôbec neviem," povedala Tomáš a sadol si na stoličku.
"Neboj Tomi, pomôžem ti." usmiala som sa.
Tomáš vstal, poďakovalmi a odišiel. Ako odchádzal, zasmial sa.
Hodina. Do triedy vošla učitelka. Rozdala písomky. Rýchlo som napísala tú svoju a vymenila si ju s Tomášom. Rýchlo som napísala aj tú jeho. A opäť sme si ich prehodili.
Ďalší predmet bola slovenčina. Mali sme dozajtra napísať nejaký ten príbeh.
"Lucy? Počuj, nenapísala by si mi ten príbeh. A zajtra by si mi ho doniesla?" usmial sa.
"Jasné, pre teba všetko."
"To dúfam," povedal potichu.
A takto to šlo deň čo deň. Písala som za Tomáša všetky úlohy i písomky. Jeho prospech sa výrazne zlepšil na výbornú. Mne to nevadilo. Doma som aj tak nemala čo robiť. A čo by som neurobila pre svoju lásku...

Kika: Musíme sa porozprávať.
Ja: Čo sa deje?
Kika: Ide o Tomáša. Zneužíva ťa.
Ja: To by nikdy neurobil.
Kika: Zamisli sa. Píšeš za neho všetky úlohy i projekty. Dokonca aj písomky.
Ja: Ale mne to nevadí.
Kika: Si slepá? Tvoj prospech ide dole vodou. Ak to takto pôjde dalej, so         strednou sa môžeš rozlúčiť. A ešte niečo. Tomáš sa stretáva s Laurou.
Ja: Čo? Nie. To nie je pravda. Len žiarliš, že mám chlapca a ty nie.
Kika: Čože Lucia to nie je pravda.
Ja: Ak mi nepraješ šťasie tak fajn. Kašlem na teba. Nepotrebujem ťa. Zmizni.
Kika: Fajn. Snáď ti to raz dôjde...
Kika sa otočila a odišla. Ja som s plačom vybehla na toalety. Vtom šiel okolo Tomáš aj s kamošmi.
"Och joj to je taká krava tá Lucia. Jej to ešte stále nedošlo? Že s ňou chodím len kôli tomu aby za mňa písala domáce a radila mi pri písomkách," zasmial sa Tomáš.
"Jej to nikdy nedôjde," prikývol Peter.
"Jednotkárke," pridal sa  Juro.
 
Vďaka Bohu to bola posledná hodina. Vzala som si veci a utekala domov. Ako som tak šla domov, v jednej z bočných uličiek som stretla Lauru ako sa bozkáva s Tomášom. Všimli si ma.
"Nemám ti čo vysvetlovať," povedal stručne.
"Neboj, všetko som počula. Bola som na wc keď si sa rozprával s chalanmi."
"Ale to nebol jediný dôvod," zapojila sa Laura.
"Ano. Chel som ju," ukázal na Lauru.
"Veď si sa na hodinách vždy díval na mňa."
"Nie díval som sa na Lauru. Bohužial sedíš pred ňou a blokovala si mi výhlad."
"Čože?" bolo mi do plaču.
"Pozri jediný spôsob ako získať Laurinku bolo začať chodiť s niekym iným. Ona sama potom za mnou prišla. A prečo rušiť náš vzťak keď som sa začal tak super učiť a písať si domáce? Boli to dve muchy jenou ranou."
Splačom som sa rozbehla domov. V dialke som počula ich smiech. Vbehla som do bytu a zavrela sa v kúpelni. Vzala som do ruky žiletku a pevňe som stisla ruku v päsť. Pretože jedna žiletka, jedna žila, jedna chvíla. Ale som na to dostatočne odvážna? Urobyť to? Neurobiť to? Zaťala som zuby a.....

Ďalši diel je na svete. Síce som ho vydala až velmi neskoro ale mala som toho vela v škole. Bola by som rada, ak by ste mi do komentárov napísali, či sa vám páčia otvorené konce a či sa vám páčil tento otvorený koniec. Bohužial......nikdy neviete, kedy vás kopne múza....
-dovtedy CAW :D-