God is dat ju?

Ležím na nemocničnej posteli. V nemocnici. Logicky.

Pohľad upieram na plesnivý strop nado mnou. Sivé a zelenkasté fľaky pokrývajú bielu omietku a vyzerá to skôr ako novodobé umenie, než zanedbanie vlastníkov nemocnice. Pach dezinfekcie a šťaniek môjho spolubývajúceho mi tak zamorili nos, že nič iné už ani necítim. Minule mi sestrička doniesla pečené mäso so zemiakmi, odmietol som to so slovami - že jedlo namáčané v žumpe žrať nebudem. Tak ho odniesla. Škoda. Bol som hladný.

Sem tam sa pozerám von oknom, ale tým, že sa za ním nachádza len jeden z ďalších miliónov bilbordov, ktorý predstavuje reklamu na nejaký super prací prášok, tak ten výhľad stojí za figy borové. Klamstvá na samom rohu. Ak ma ten prášok vie zbaviť každej špiny, skúsil by som ho použiť na moju svokru. No nasledovalo by len ďalšie veľké sklamanie.

Túžiac po trochu odreagovaní som poprosil sestričky o nejakú spoločenskú hru. Doniesli mi žolíka. Tým, že môjmu spolubývajúcemu musia pomáhať aj pri dýchaní - hra s ním bola už od začiatku len stratou času. A tak to znova všetko zostalo na mne. Po pár vyložených kartách ma prestalo baviť aj to.

Potreboval som nejaké odreagovanie, či činnosť, ktorá by ma trochu prebudila k životu a nestála by zbytočne veľa namáhania. Chcel som pozerať telku, no po ďalšej sérií nejakej latinsko-americkej telenoveli, ktorú som musel sledovať spoločne s ostatnými v spoločenskej miestnosti, ma život prestal baviť ešte viac. Snáď sa Chuan dostal konečne do nohavičiek tej lacnej mladej upratovačky, ale kto vie, ja sa to už nedozviem.

Včera pri mojej posteli sedela manželka. Plakala. Pomedzi vzlyky a utierania šušňov do vreckovky, mi vravela ako veľmi jej chybám. Ako veľmi ju bolí moje utrpenie. Ako to sama doma nezvláda. Popri tom som vedel, že ju už dva týždne chodí navštevovať náš sused Bill. A čo iné okrem prášenia mojej starej by tam robil? Oh, jasné je sezóna zavárania kompótov. No som si na sto percent istý, že počas tohto obdobia sa banány nezavárajú.
No nič som jej na to nepovedal. Nechal som ju žiť v ilúzii 'nevinnej' a 'milujúcej' manželky. Nech si to užije.

„Tak čo? Aké je to pociťovať smrť? Už prechádza pomedzi tvoje nehybné kosti? Či sa ti ukazuje v snoch? Desí ťa? Z toho si nič nerob, Margret bol vždy trocha morbídnejšia, než by sa čakalo."

„Kto do pekla je Margret?"

„Oh, prosím ťa, Lucifer, nechaj toho nešťastníka ešte na pokoji. Margret je naša stará známa, priateľu. Smrť."

„To by nebolo dimenzie, keby si sa neobjavili, že ty jeden starý trúd?!"

„Nechaj si tých pripomienok, ty starý čert. Neprišiel som sa s tebou znova hádať. Prišiel som za tebou, John."

„Za mnou?! Čo odo mňa pre Krista chcete?"

„Neviem prečo sem teraz pletieš Kristusa. Som tu preto, pretože sa chcem s tebou porozprávať."

„Lepšie povedané, chce ti natlačiť do hlavy kaleráby, aby si si vybral po smrti jeho stranu. Nie je tak veľké Béčko?" Lucifer uprel pohľad na Boha. „No neboj sa nič, Johnatan. Ja sa o teba dobre postarám. Čo si predstavíš, keď niekto povie slovo smrť?"

„Titanic."

Lucifer s Bohom sa na seba nechápavo pozreli a povedali: „Titanic?"

„Áno. Vždy ma to napadne keď sa povie smrť."

„Pretože tam umrelo veľa nevinných ľudí, však?"

„Nie. Pretože ten film ma nudí k smrti."