Memories

Úvod

Otvorila som oči. Do nosa mi udrel pach dezinfekcie a čistoty. Opatrne som pootočila hlavu nabok. Ležala som v bielej miestnosti, ktorú som nikdy predtým nevidela. Boli všelijaké prístroje, ktoré zaznamenávajú činnosť srdca a ostatných orgánov. Asi mojich orgánov, pomyslela som si. Skúsila som sa posadiť, no do celého tela mi vystrelila strašná bolesť. Klesla som späť na vankúš. Ani som sa nenazdala, znova som zaspala.

Keď som sa znova zobudila, niečo sa zmenilo. Už som nebola v tej veľkej miestnosti sama, vedľa mňa na posteli ležal ešte niekto. Dievča, možno trochu staršie odo mňa, s tmavohnedými vlasmi a porcelánovou pokožkou. Mala ostré črty tváre a výrazné lícne kosti. Musela byť veľmi pekná, ale cez tie škriabance a modriny, ktoré mala po celej tvári, to takmer nebolo vidieť. Do úst jej viedla hadička od prístroja, ktorý za ňu pravdepodobne dýchal. Ležala rovno a okolo krku mala zvláštny golier. Aj nohu mala v sadre. Určite bola na tom bola horšie ako ja. Nevedela som, kto to je ale bolo mi jej veľmi ľúto.

Dvere v miestnosti sa otvorili a do miestnosti udrel nový pach dezinfekcie. Dovnútra vošla žena v bielom oblečení a v rukách niesla malú injekciu. Priateľsky sa na mňa usmiala a okolo úst aj očí sa jej urobili drobné vrásky.

,,Mala by si ešte odpočívať," ticho povedala a skôr ako som stihla namietnuť, vstriekla obsah injekcie do jednej z hadičiek, ktoré mi viedli do ruky. Znova sa usmiala a odišla. Ja som otočila hlavu späť k dievčaťu, s ktorým som zdieľala izbu. Netrvalo dlho a oči sa mi znova zatvorili.

Zo spánku ma vytrhlo tiché buchnutie. To tá istá žena položila podložku s jedlom na stolík vedľa mojej postele. Asi si nevšimla, že som sa zobudila, pretože hneď aj odišla. Pozrela som na tácku - bolo tam niekoľko kusov ovocia a jogurt. Zaškvŕkalo mi v bruchu a ja som si až vtedy uvedomila, ako veľmi som hladná. Opatrne som sa podoprela, aby som si jedlo mohla vziať. Bolelo ma celé telo, no bolo to lepšie ako keď som to skúšala naposledy. Ovocie som si dala do jogurtu a pomaly som sa pustila do jedenia.

Vtedy moju pozornosť upútalo zrkadlo na stene vedľa postele. Odložila som jogurt a skúsila sa posadiť a nohy zložiť z postele. To sa mi ako tak podarilo. Keď som sa však postavila, podlomili sa mi nohy. Hneď pribehla tá žena a ja som si až vtedy uvedomila, že je to sestrička. Podoprela ma a pomohla mi postaviť sa.

,,Čo si prosíš, zlatko?" spýtala sa ma milým hlasom. Hrdlo som mala stiahnuté, preto som len natiahla ruku a prstom ukázala na zrkadlo.

,,Tak poď," povedala.

Keď sme prišli k zrkadlu, pozrela som sa doň. Zmocnila sa ma panika.

Zo zrkadla na mňa pozeralo dievča s dlhými vlnitými tmavohnedými vlasmi a pleťou len o čosi tmavšiu, ako malo to dievča na druhej posteli. Malo veľké, sivomodré oči ktoré upieralo na mňa. Lícne kosti nemala také výrazné, aj tvár malo o niečo okrúhlejšiu a pokrývali ju škriabance a modriny, podobne ako na tvári toho spiaceho dievčaťa. Boli tam síce drobné rozdiely, no veľmi sa na seba podobali.

No najhoršie na tom bolo, že tvár toho dievčaťa v zrkadle mi bola úplne neznáma.