We've met again ... In the next life [Ereri,SK]

Kapitola 21

Pomaly som sa snažil otvoriť oči. Bolo to nesmierne ťažké, akoby na nich ležalo desať kilové závažie. Chvíľu som premýšľal o tom či ich vôbec otvoriť, no niečo ma nútilo tak urobiť. Najprv som skoro nič nevidel až postupne som začínal vidieť rozostrene, preto som ich rýchlo privrel a následne pomaly, pomaličky, keď sa začali prispôsobovať okolitému svetlu, som ich otvoril úplne. Následne som pocítil ostrú bolesť, ktorá mi ako blesk prešla celým telom a ktorá mala centrum vzadu na hlave. Priložil som k boľavému miestu jemne prsty a hneď som si uvedomil, že tam mám riadnu hrču. Niekto ma riadne drbol do hlavy, že som až stratil vedomie. Ale kto a prečo ?!

Porozhliadol som sa pomaly po okolí. Až teraz som si uvedomoval, že sa nachádzam na strome. Na jednom z tých obrovských, gigantických stromov, ktoré keby boli ešte vyššie, by sa mohli dotknúť konármi neba. Zrazu som počul len zvuk čepelí, tupý náraz a nehorázny hluk, keď mŕtve telo dopadlo na zem. Okamžite som zistil, že sa nachádzam v bojovom poli, preto musím byť obozretný, pretože tu stačí chvíľka rozptýlenia a ste mŕtvy. Otočil som hlavou aj napriek bolesti, ktorá neutíchala (čo bolo divné) do strany, aby som zistil čo sa vlastne deje. A vtedy som to uvidel.

Mŕtve titánove telo váľajúce sa na suchej zaprášenej zemi. A vedľa neho ďalší. A ďalší. Neuveriteľné. Kto ich všetkých zabil? Dvaja boli 10 metrovej triedy a jeden 8. Dosť veľký titáni, aj keď nie tí najväčší, čo v tejto situácií nebolo nič iné len dobre. Konečne som uprel pohľad na toho, ktorý tak usilovne bojoval, aby ma ochránil. Zhrozil som sa. Bojovať SÁM proti toľkým titánom? To je čisté šialenstvo! Klud ... Bude v poriadku. Je to predsa najsilnejší vojak ľudstva. Určite bude v poriadku.

Keď som sa ale pozrel pozornejšie, zistil som, že situácia nie je taká ružová aká sa zdala. Z pravej strany sa približoval asi zvláštny druh! A Levi tam teraz bojuje s jedným 15-metrovým. To nezvládne ani on! Evidentne si toho na pravo zatiaľ nevšimol, pretože mu robil problém ten 15-metrový. Musím niečo urobiť. Zakričať naňho. Varovať ho než bude pozde! Chystal som sa zakričať jeho meno, no nemohol som. Z hrdla mi nevyšla ani hláska.

PREČO?! SAKRA PREČO?!? Akurát, keď je v nebezpečenstve človek ktorého milujem, nie som schopný ani takej jednoduchej veci ako je ho varovať?! SAKRA!!! Povedz niečo! POVEDZ SAKRA NIEČO TY ÚBOŽIAK!!!

„LEV-" zakričal som konečne po tom všetkom. Ani neviem, ako sa mi to vôbec podarilo, pretože moje hrdlo odmietalo všetky moje pokusy o slová. No on, keď začul môj hlas stŕpol a preto minul titánovu šiju. Potichu zanadával, presunul sa na najbližší strom (ktorý bol odo mňa asi 14 metrov) a uprel na mňa chladný, naštvaný a dokonca aj nervózny pohľad.

„NEPRIBLIŽUJ SA!!" zahučal, odrazil sa od stromu a vrhol sa znovu na titána v zámere to konečne ukončiť.

Čo? Prečo sa cítim ... taký bezmocný? Musím niečo urobiť, pomôcť mu! Toto ani on nezvládne. Rýchlo som uprel pohľad napravo, aby som sa uistil či sa ten titán naďalej približuje. Nebol vôbec ako iné zvláštne druhy, tento bol ... pomalý. Nikam sa neponáhľal, no mohol by som prisahať, že keď príde na styk s ľuďmi, tak má nehorázne rýchle pohyby. Akoby toto slúžilo ako návnada. Akoby hovoril: Aha, som bezmocný spomalený pošuk, tak sem nabehni a poď si po mňa. Priam to kričal. Bol od nás ešte pár desiatok metrov ďaleko, tak ešte trochu času snáď máme. Musím niečo konečne urobiť. Niečo ...

Levi už bol skoro u cieľa, mal dokonalú šancu to s titánom skoncovať ... no tu uhol ... nie počkať, on ... spadol? Stihol sa ale zaistiť, tak sa mu nič nestalo, ale niečo nebolo v poriadku. Jeho pohyby neboli čisté, dokonalé a rýchle ako zvyčajne. Boli neuvážené, chaotické len s jediným cieľom a to konečne zabiť tú zrúdu. Pozorne som sa naňho pozrel. Očami som mu prešiel po celom tele, od hlavy až po topánky. Pri pravej nohe môj zrak znehybnel a mne prešiel po tele nával strachu. Niečo mal s pravou nohou. Trúfal by som si aj povedať, že ju mal zlomenú. Nad pravým okom mal hlbšiu ranu, z ktorej mu do oka tiekla červená, teplá krv a zabraňovala mu tak dobre vidieť. Ruky sa mu trasú ... A to ani nechcem vedieť o ďalších zraneniach, ktoré už dúfam nemá.