We've met again ... In the next life [Ereri,SK]

Kapitola 6

Zobudím sa. Pomaly otvorím oči a následne ich hneď aj zavriem. Ukrutne ma bolí hlava. Čiastočne je mi aj na vracanie, ale dá sa to prežiť. Poznáte ten pocit, keď vám po hlave niekto búcha panvicou a potom nato vám do lepky nastreľuje klince? Ani ja nie ... ale od tohto to nemá ďaleko.

Pomaličky otvorím jedno oko, nechám ho prispôsobiť sa mučivému svetlu, ktoré ma pred chvíľkou skoro oslepilo. Netrvá dlho a pomaly ho nasleduje aj druhé. Trochu sa porozhliadnem po okolí. Tak ošetrovňa čo? Zaujímalo by ma, prečo som odpadol ... NOVÝ ŽIAK!

Okamžite mi napadlo. Zdalo sa mi to? Zdalo sa mi to všetko? Muselo, inak by sa to vysvetliť nedalo... Ale ak by sa mi to zdalo ... Na lavici by som mal hamburger, bagetu (milujem bagety, ale také dobré nie tie shity, čo sú alobalovo zabalené),v ruke ovládač, pred sebou obrovskú plazmovú TV a okolo seba dve modelky v plavkách .... a to všetko na mojej súkromnej jachte. Ale nie robím si srandu ... modelky by tam neboli. Tie by ma ani vo sne nechceli ... Ale teraz vážne. V sne by sa Jean do Marca trafil. Aspoň tam by kriví nebol. Čo znamená ....

Náhle sa otvorili dvere do ošetrovne a prerušili moju niť myšlienok. Neviem, či mám byť šťastný alebo naštvaný. Vo dverách sa objavila Mikasa. Ako inak. Vždy sa o mňa prehnane bála, ale teraz je to od nej milé, že prišla ... aj keď som dá sa povedať v cajku. Predsa ľuďom príde zle skoro vždy a je úplne normálne, keď sa potom preberú na ošetrovni ...

Keď uvidela, že sa na ňu pozerám okamžite pribehla k môjmu lôžku, chytila ma za ruku a zahrnula ma kopou otázok. Vychŕlila ich tak rýchlo, že som si polku z nich nezapamätal, ale viem aká bola ich pointa. Vždy to sú otázky podobného významu ... to si ich rovno môže nahrať a potom mi ich pustiť.

„Neboj sa nič mi nie je. Ráno som veľa nejedol, tak mi prišlo trošku nevoľno, ale neboj... vážne mi nič nie je" povedal som, aby som ju aspoň trošku uklúdnil.

Ona si len pritiahla stoličku, sadla si, položila mi ruku na čelo ... chvíľu mlčala a po chvíli prehovorila: „Eren ... vieš, že mi môžeš povedať všetko. Čo ťa práve trápi, všetky tvoje pocity, čokoľvek ... vždy tu budem pre teba a budem ti naslúchať. Tak prosím nemaj predo mnou žiadne tajomstvá a povedz mi ako sa cítiš naozaj."

Táto jej reakcia ma zaskočila. Viem, že jej môžem povedať všetko ... jej aj Arminovi. Verím im, lebo tak to medzi kamarátmi chodí. No momentálne jej o mojich snoch nepoviem. Nepoviem to nikomu a už hlavne nie jej. Robila by si o mňa ešte väčšie starosti a to nechcem. A tak či tak tie sny nie sú dôležité. Proste sa teraz v mojom okolí deje jedna veľká náhoda. Náhoda, že nový žiak je skoro identický s tým, ktorý sa mi posledné dni objavuje v mysli a stále naňho myslím. Bude lepšie, keď sa nad tým nebudem zamýšlať.

„Čo to hovoríš Mikasa? Ja viem, že ti veriť môžem a aj verím. Tebe aj Arminovi. V poslednej dobe som sa cítil slabo, to bude určite tým počasím. (POČASIE?!? VÁŽNE SOM SI MYSLEL, ŽE MI UVERÍ TAKÚTO BLBOSŤ S POČASÍM?!? ... Som to ja ale debil). No a ako som už spomínal, dnes som nič nejedol a tak nejak sa mi trošku zatočila hlava. Najem sa, chvíľu si oddýchnem a budem okay tak ako vždy" povedal som a len som dúfal, že to s tým počasím nespochybní.

„Asi máš pravdu .... Gomen Eren ... Naozaj gomen zato, že som ti neverila" povedala nakoniec so zvesenou hlavou.

„N-Nie to nič netráp sa tým" povedal som rýchlo, aby sa to zasa nejak nezvrhlo. Trebalo zmeniť tému. „A-A čo ten nový žiak?"... ja som ale debil. Prečo mi ako prvé napadlo práve toto? Som si povedal, že naňho prestanem myslieť a hľa, čo sa opýtam ako prvé. Som vážne pako.

„Jáj ty myslíš toho hobita?" povedala ešte stále s troškou výčitiek v hlase.

Keď som počul slovo "hobit" skoro som umrel. Že hobit. V tom zhone, čo sa nedávno stal (aspoň myslím, že nedávno, lebo nemám šajnu ako dlho som bol mimo) som si ani nevšimol aký je vysoký. Tak predsa len sa aj výškou podobá na neho. Príde mi to vtipné. Tá jeho výška mi príde vtipná. Nie, že sa mu za ňu vysmievam ... no ... možno trošku. Ale aj keď je malý je svojim spôsobom kawaii. WHAT?!? Na čo to zasa sakra myslím?

„Á-Áno, jeho myslím" povedal som snažiac sa zakryť smiech. Moc sa mi to nedarilo. To pomenovanie bolo moc vtipné.

„No, veď vieš. Prišiel do triedy, odvrkol svoje meno a ty si následne nato omdlel. Ó, a ešte potom sa začal držať za hlavu a bolo vidieť, že mu nie je dobre. Očividne ho začala bolieť ako čert. Dalo sa to vyčítať s jeho bolestivého výra-"

Okamžite som jej silno stlačil ruku a so strachom a miernou panikou som na ňu vybafol: „KDE JE TERAZ?! A JE V PORIADKU? Zobral si niečo proti bolesti? Išiel domov alebo bol so mnou tu na ošetrovni? Al-" teraz zasa ona prerušila mňa.

„Oi Eren. Klud. Po tom, čo ťa zaniesli na ošetrovňu chceli aj jeho, no on len nad tým pohodil rukou a odkráčal preč z triedy. Ale myslím, že bude v poriadku... Čo to do teba vošlo?" opýtala sa ma prekvapene.

Eh? Prečo bola moja reakcia taká prudká? ... A prečo mi vôbec tak záležalo na odpovedi? Nech si robí čo chce, so mnou to nijako nesúvisí.

„Ehm... Ani sám neviem. Gomen Mikasa" vyjachtal som zo seba a pozrel sa do zeme ... teda na bielu plachtu, ktorou som bol zakrytý (nie, mŕtvola nie som ani nič podobné)

„To nič. Ak ti už bude lepšie máš povolenie ísť domov, ale že vraj, ak by ti stále nebolo dobre môžeš tu vklude zostať."

„Už som povedal, že mi je lepšie, takže sa za chvíľu poberiem odtiaľto konečne preč. Byť dlho v škole mi nijako nepomôže, práve naopak."

Som pred dverami do mojej ... teda našej izby. Prečo váham? Neni som sám sebou. Niečo je na mne divné. Doteraz by som do izby vošiel, aj kedy mi hrozilo, že uvidím, ako Armin nahý tancuje Makarenu ... alebo ako si to Marco a Jean rozdávajú (Čo?! Všetko je možné!). Bolo by mi to úplne jedno. Tak prečo teraz stojím pred dverami s rukou na kľučke a bojím sa ju potiahnuť?.... Som nejaký paranoidný.

Potiahnem kľučkou nadol, otvorím dvere a vojdem dnu, načo sa hneď otočím, aby som zatvoril. Pomaly sa otáčam a vidím okolo seba niečo nemysliteľné. Poriadok! Že by konečne prišli nato, že Jean pod posteľou schováva atómovú bombu? (jeho 3 týždne staré ponožky, ktoré si oblieka len na telesnú, takže majú extra arómu a tým zároveň robí aj to, že nikdy nestratia svoju "smrtonosnú silu").

„Armin, čo sa tu sakra stalo, že tu je taký por-" zaseknem sa. Pomaly som z podlahy zdvíhal zrak, keď tu mi skončil na jednej osobe. N-N-Nie... Čo to má sakra znamenať? Zrazu sa nám pohľady stretli.

„O-Oi ... čo tu ro-" dostal som ledva zo seba, keď ma zrazu prerušil iný hlas.

Jean práve vyšiel z kúpeľne a hneď spustil:„Hoj Jeager, po tom, čo si nám v triede odpadol, ty chudáčik jeden,riaditeľ ešte hovoril pár vecí. Jednou z nich bola, že keď k nám zavítal nový žiak, tak aj treba, aby niekde spal. A hádaj čo sa nestalo parte chalanom, ktorý majú práve jednu posteľ voľnú? Jo, uhádol si.Predstavujem ti nášho nového spolubývajúceho." Tú poslednú vetu povedal s riadnym úškrnom, ako keby vedel, že ma tým totálne rozhodí (čo sa mu aj podarilo).