Niall
To ticho okolo mňa ma veľmi pomaly zabíjalo. Cítil som sa hrozne. Keď sa nad tým tak zamyslím, v živote som sa necítil tak hrozne, ako v ten deň. Nedokázal som robiť nič viac, než tupo hľadieť pred seba a premýšľať nad svojím úbohým životom.
Za to všetko som si vlastne mohol sám, no tú skutočnosť som jednoducho nedokázal pochopiť. A ak by sa aj stalo, žeby som to celkom náhodou pochopil, zrejme by som to všetko nedokázal stráviť.
Nejaký hlas v mojom vnútri mi neustále opakoval vetu, ktorú som si jednoducho nemohol pripustiť k sebe.
Prišiel si o Cassie. Už ti ju nič nevráti. Je koniec.
Celé moje telo bolo ako v ohni. Všetko ma nenormálne bolelo a ja som sa bál, že sa pri prvej príležitosti postaviť sa na nohy zosypem na zem.
Hlava mi išla vybuchnúť a na mojom líci sa ešte stále držal odtlačok jej ruky. Štípalo to, vlastne viac než štípalo. Brucho mi zvierali nepríjemné kŕče, výsledom toho, že som už takmer dva dni nič nejedol a tiež za to mohol z časti Nick, ktorý mi svojím kolenom ešte pred pár minútami tlačil do brucha.
Aj keď bola tá vonkajšia bolesť otrasná a neznesiteľná, veľmi rád by som ju vymenil za tú vnútornú. Tá mi totiž trhala srdce. Bál som sa, že mi ho roztrhá na maličké kúsky. A potom, ak by sa to naozaj stalo, skončil by som ako človek bez srdca. A ľudia bez srdca sú zlí.
Rukami som si pretrel unavenú tvár. Hrozne sa mi chcelo spať, no nemohol som. Môj mozog bol až príliš zamestnaný udalosťami dnešného dňa. Okrem toho, zaprisahal som sa, že nepôjdem spať, kým nezavolám Cassie, aby som jej všetko mohol vysvetliť.
No môj mobil bol nepoužiteľný. Pri bitke s Nickom mi vypadol z vrecka. Praskol displej a navyše sa mi už predtým vybila baterka. Všetko bolo zlé.
Nemal som sa ako dostať domov. Ísť pešo, tak to nepripadalo v úvahu. Je noc, po diaľnici ísť nemôžem a nikde nablízku nie je ani autobusová zástavka.
Zajtra ráno to však zrejme aj tak nebude lepšie. Túto pumpu totiž už dlho nikto nevyužíva. Pár metrov odtiaľto však postavili novú. Nevedel som presne, koľko metrov to bolo, no určite nie veľa.
Opatrne som vstal zo studenej zeme a pomalými krokmi som prešiel k ceste. Nejazdili už žiadne autá. To bolo dobré. Kráčal som po krajnici, nevnímajúc okolie. Myslel som len na moju teplú posteľ, ktorá ma čakala doma.
V hlave mi stále behali otázky typu: Bude tam aj Cassie?
Ak nie, určite bude u Liama. Je to viac než jasné, pretože Liam pre ňu teraz predstavuje osobu, ktorej sa môže vyplakať na hrudi. No ja viem, že to len hrá, pretože on by si ju jednoducho nepustil až tak blízko k sebe.
Cassie je síce naozaj pekná, ale vôbec nie je Liamov typ. Jednoducho ju chce len využiť a získať si jej dôveru, čím ju zároveň aj dostane na svoju stranu. A to nesmiem dopustiť. Pretože potom, potom už bude môj život naozaj stratený.
Ani som si neuvedomil ako, premohla ma únava. Podlomili sa mi kolená a ja som zletel na studenú zem. Bolo by to v poriadku, keby po tej studenej zemi nechodili autá a ja by som sa tak neocitol v smrteľnom nebezpečí.
Cassie
,,Vieš, ja som si nikdy nemyslel, že sa z Nialla stane toto. Nikdy nebol neviniatko. Vždy mal tú jedinečnú schopnosť, zapliesť sa do každého jedného problému, keď to bolo možné. A ja som bol väčšinou ten, kto ho z tých problémov dostával. Už keď sa stavil s Liamom, bolo mi jasné, že ak tú stávku prehrá, to ja budem ten, kto ho bude zachraňovať," Nick si odpil zo svojho piva a oprel sa o stoličku oproti mne.
Sedeli sme v nejakom malom bare na začiatku mesta, kde okrem nás a dvoch čašníčok nikto nebol. Obom nám to vyhovovalo, pretože len takto sme mali kľud.
,,A aký je Niall v skutočnosti?" všetko, čo Nick povedal ma naozaj zaujalo, no ja už som chcel prejsť rovno k veci a zistiť, aká je naozaj osoba, ktorú milujem.
,,Prepáč mi to, Cassie. Myslel som, že ti to môžem len tak povedať, no pravda je iná. Ak chceš vedieť, aký je Niall v skutočnosti, musíš ho spoznať," vyhlásil a svoje ruky položil na stôl pred seba. Všimla som si, že jeho hánky boli krvavé a celé sčervenené.
,,Keď Nick...ja neviem, či ho chcem naozaj spoznať. Chcem len vedieť, aký v skutočnosti je. Nič viac," priznala som. Ani neviem, čo mi to napadlo. Bruškami mojich prstov som jemne prešla po jeho doráňaných rukách.
Nick zdvihol pohľad a zadíval sa mi do očí.
,,Aj tak by si ho mala spoznať sama. Inak by si mi neuverila," šepol a svoje ruky stiahol preč. Nahlas som prehltla a prikývla.
,,Odvezieš na prosím domov?" spýtavo som pozrela na Nicka, ktorý sa zatváril nechápavo, no potom prikývol.
Hodil mi kľúče od auta a gestom mi naznačil, aby som ho v ňom počkala, kým on zaplatí. S tichým pozdravom som vyšla von z baru.
Von fúkal silný a studený vietor, ktorý nadvihoval listy popadané naokolo do vzduchu. Všade bola hrozná tma a ticho. Pouličné lampy nesvietili, pretože tam takmer žiadne neboli. V mlákach na zemi sa váľali už premočené listy. Omylom som do jednej z nich skočila a vzápätí vyskočila späť.
,,Poďme. Nech sme tam čo najskôr," Nick sa na mňa usmial a pohladil ma po chrbte. Mal príjemný úsmev a keď sa usmieval, vyzeral oveľa krajšie ako, keď sa len mračil. Úsmev som mu opätovala a nastúpila do auta.
Cesta prebehla v úplnom ticho a o necelých desať minút sme už stáli pred domom. Prekvapilo ma, že sa svietilo v obývačke. Niallovi rodičia mali predsa prísť až o dva dni.
,,Ďakujem," vďačne som sa usmiala na Nicka, ktorý len prikývol a krátko na objala. S tichým pozdravom a miernym strachom som vystúpila z auta. Netušila som, kto by mohol byť práve teraz doma. Niallovi rodičia to stopercentne nebudú. A Niall tiež nie.
Z vrecka som si vybrala kľúče a pomaly odomkla dvere. Slabo zavŕzgali, keď som vstúpila dnu. No vlastne som ani nestihla vstúpiť dnu, Liam ma už pevne držal vo svojom objatí.
,,Čo ti ten debil nakecal? Dúfam, že si mu neuverila, Cass," jeho ruky ma jemne hladili po chrbte. Pritisla som sa bližšie k nemu a hlavu si položila na jeho hruď. Jeho vôňa mi bila do nosa a mne sa pru nej takmer podlomili kolená.
,,Neviem, či som mu uverila. Vlastne som mu uverila len z časti," zamrmlala som. Liam ma jednou rukou pohladil po vlasoch, zatiaľ čo druhou ma neprestával hladiť po chrbte.
Stáli sme tak ešte chvíľu v otvorených dverách, pričom do nás narážal ľadový vietor.
V tom sa spoza nás ozvalo silné tresnutie dverí nejakého auta a následne hlas, ktorý spôsobil, že som sa ešte v tej sekunde musela otočiť a pozrieť sa do tých najkrajších očí na svete, v ktorých sa teraz zračila bolesť. Obrovská bolesť.
,,Cass," prehovoril ako prvý. Jeho hlas sa mierne triasol. Nespúšťal zo mňa zrak a ja som nespúšťala zrak z neho. Nečakala som, že ho uvidím tak rýchlo. A ani som nevedela, či som ho vlastne chcela ešte niekedy vidieť.
,,Niall," šepla som a svoju ruku natiahla za ním. Nemala som to spraviť, pretože tým nenápadným a takmer nič neznamenajúcim gestom som mu dala najavo, že ho jednoducho potrebujem pri sebe.
■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■
Ahojte :) Prepáčte, že mi to s časťou tak trvalo, ale bola som v Bratislave ^^ Ďaľšia časť bude určite zajtra :)
Aké sú vaše pocity z tejto časti? :O
