Latest Breath./sk

1.Part

Sedím v čakární a už tu čakám dobrú hodinu a stále ma nikto nepúšťa dnu.Poobzerala som sa dookola a je tu až jeden chlapec, možno taký starý jak ja a očividne sa tu aj on dosť nudí lebo ako vidím hraje sa s vrchnákom od CocaColy.Zapozerám sa naň a až po troch minútach si uvedomím že aj on sa na mňa pozerá a usmieva sa.Trošku som sa začervenala a tiež som sa usmiala.Vôbec mi nepripadal ako niekto kto má rakovinu alebo je nejako chorý.Úprimne už od mala som dosť zvedavá a aj na toto som musela mať odpoveď:"Nepripadáš mi ako niekto kto ma rakovinu.Na koho čakáš?"spýtala som sa.Usmial sa:"Máš pravdu čakám na brata."vedela som to:"Tvoj brat má..."."Rakovinu?Áno má."skočil mi do rečí."To mi je ľúto." odpovedala som mu."Ale jak vidím nie je jediný kto má rakovinu."povedal a kukol sa na mňa jak na autsidera.Otvorili sa dvere a z nich vykukla sestrička:"Ste na rade."oznámila mi.Ukázala som na ňu prstom nech počká a otočila som sa k tomu odteraz už pre mňa debilovy:"Vieš čo?!Ja a tvoj brat nie sme jediný na svete ktorý majú rakovinu!Takže sa na mňa nekukaj jak na autsidera!"povedala som,otočila sa a vošla dnu. "Ták koho že tu zas máme.."s tým zas sa trafil presne."sadnite si."poslúchla som a sadla si na stoličku s takým hnevom že som mala pocit že sa rozpadne."Kľúúúúd!"upozornil ma doktor a polovične sa usmial."Prepáčte"ospravedlnila som sa."Pôjdete so sestričkou tá vás odnesie na gastro."povedal doktor a prešli mi po chrbte zimomriavky.
O dve hodiny neskôr...
"Ahoj!Ako bolo?"opýtala sa ma mamka keď prišla po mňa autom pred nemocnicu.Pozrela som sa na ňu pohľadom:Ako vážne?A nastúpila do auta."Nebuď taká.Čo ti povedali?"usmiala sa a čakala na moju odpoveď.Vedela som že keď jej neodpoviem tak to prekliate auto ani nenaštartuje.Zhlboka som sa nadýchla,aspoň ako mi to dovoľovalo a spustila som:"Bola som na gastre a ako vždy som sa nič nedozvedela iba to že v piatok o 9:00 idem na chemoterapiu teraz naštartuj auto."povedala som a pozrela na cestu...

"Konečne!Posteľ!Tak si mi chýbala!"vykríkla som na celú izbu a zvalila sa na ňu.Aj keď bolo len 9hodín ráno bolo mi to úplne jedno pretože som musela vstávať o 5 ráno takže si viete predstaviť aká som unavená....

Veľkou silou so mnou niečo trhlo,najprv som nevedela čo to bolo a tak sa mi oči naspäť od únavy zatvárali."Vstávaj!"vykríkla na mňa mamka.Prudko som vstala a vyvaľovala som na ňu oči."Treba ti vymeniť pumpičku."oznámila mi a ja som jej odvrkla:"Zobuď ma keď pôjde o niečo dôležitejšie."a naspäť som si ľahla."Už mám toho dosť!!"skríkla a ja som sa pre istotu posadila."Už mám dosť tých tvojich sarkazmov,flegmatyky a depresii od teraz chodíš naspäť do školy!Rozumela si ma?!"bolo na nej vidno že jej rupli nervy.Úprimne ani sa jej nečudujem,chcela som túto situáciu nejak okoreniť tak som jej stručne odpovedala:"OK."po tomto z červenela ako paprika a zabuchla za sebou dvere.Iba som sa zachechtala a naspäť som zaspala.

Trošku kratšia časť:) ale dúfam že sa páčila:)ak áno poteší votes♡ alebo komentík♡..