Beauty and the Beast

Prolog

3.7. 2016

Obrovský dom na úplnom konci Seattlu,ktorý pripomínal zámok. K dokonalosti mu chýbala len opatera. Tráva bola vysoká,miestami až nad kolená a kríky ruží obrastali vysoký tehlový plot lemujúci pozemok. Nádherné francúzke okná zahaľovali tmavé závesy,ktoré boli štítom pre zapadajúce slnko. Toto je teraz môj domov.

2.7. 2016
"Bell," do izby vošiel bez zaklopania môj otec. Šedivé vlasy a zvesené ramená, vrásky po celej tvári a ten vrytý beznádejný výraz. "Si skoro dospelé dievča,"

"Uvedomujem si to," pozrela som na neho. Od toho dňa sa doma jedná bez citov. Akoby odišla aj časť nás.

"Rozhodol som sa,že je čas vyletieť z hniezda," čože? Chápem to správne?

"To predsa nemôžem,otče. Nedokážem to,"

"Už roky utekáš,a teraz,keď ti ponúkam slobudu,nechceš?" Chcem ju,smaozrejme. Roztiahnuť krídla a všetko zlé nechať v tomto dome plnom spomienok a smútku. Ale nie je to také ľahké.

Je tu každý človek mne blízky,každý, koho poznám. Je tu otec,ktorý sa o seba len tažko sám postará . Je tu Blear,žena,ktorá ma vychovala.
A hlavne,som tu ja- od toho dňa som to tu neopustila (keď som bola menšia občas som skúšala odísť,preliezť bránu,no neúspešne) ,nedostala som sa ďalej ako do lesa za domom,všetko, aj to málo čo som dokázala ,stratila,zničila, bolo tu!
Tu sa odohral celý môj život a ja,ikeď velmi chcem,nedokážem to tu opustiť.

Možno je to vezenie,ale ja nič iné nepoznám.

"Nenechám ťa tu samého,"

"Budeš musieť. Už som rozhodol. Odchádzaš zajtra ráno,podobrom,alebo pozlom. Je to pre teba najlepšie," pohladil ma po tvári,pravdepodobne aby zmiernil svoje slová,a odišiel.

Utrela som si slzu,ktorá mi stekala po líci a začala som sa baliť.
Už viem,že nemá cenu protirečiť otcovi. A môžem sa vôbec hnevať? Mám právo byť smutná? Mala by som byť vďačná,že so mnou vydržal až doteraz.

3.7. 2016

Kráčala som kamenným chodníkom,občas zakopávajúc o drobné kamienky,ktoré cestou vyčnievali. Stále som sa rozhliadala a premýšľala,aký bude môj život a kto tu vôbec býva . Vyzeralo to tu tak opustené,akoby sem roky nevkročila ľudská noha. No asi sa mýlim,pretože ruže- ruže boli nádherné.
Nachádzala sa tu aspoň jedna každej farby,dokonalo zastrihnuté. Dodávali mi nádej a odvahu,ktoré som potrebovala viac ako vzduch.

* 11.11. 2005
"Zlatko musíš mi prestať utekať," nemám rada,keď ma mamička krhá. "Myslela som,že tomu chápeš,je to pre tvoje dobro. Si veľmi inteligentné dievčatko. Lenže tvoj  temperament- prepáč. Vedz,že toto je pre tvoje dobro,"

"Počula som,ako ti teda Blear povedala, že mamám žiadne detstvo. 'Každé dieťa by sa malo hrať vonku, s rovesníkmi. Už tak to má ťažké'," zopakovala som mamičke,čo som počula.

Smutne sa mňa pozrela:
"Od detských chvíľ som nebýval
ako druhí; nič som nevídal
ako druhí; ani blaho svoje
nečerpal z kolektívu zdroja.
Odtiaľ však nepramenil ani
môj žiaľ; ja som neprebúdzal želanie
aby  svojím srdcom súznel k nim;
ja som mal rád po svojom, citom svojim.
Tam - v hĺbke detstve, záblesk vnik '
na úsvit búrka žitie - vznik '
z hlbín zla a dobra, vstaltaj,   
ktorý ma navždy upútal," chytila ma za ruku, "Vieš,čo to je?,"

"Tennyson,tvoj obľúbený," usmiala som sa. Mám rada,keď mi mamička recituje.

"Presne tak. Ťažkosti, hlavne tie,ktoré zažívame v mladosti nás menia,posilňujú. Robia z nás toho,kto sme. Ty máš detstvoBell,, len je trocha netradičné, ale ty si netradičná. Si výnimočná,"

"Ale ja nechcem byť výnimočná, chcem sa hrať,chcem mať kamarátov. Každie dieťa má kamarátov mami, aj Blear to hovorí. A deti vo filmoch sa vždy hrajú, a v knihách takisto,"

"Taká múdra," Pobozkala ma na čelo.

"Isabella!" Ocko otvoril dvere tak silo,že som poskočila od strachu. "Stačilo! Koľkokrát ti mám hovoriť,že nesmieš chodiť von," kričal. Veľmi kričal.

"Maurice, je to ešte dieťa," mamička ma pevno objala.

"Dieťa? Ona je experiment! Nie je normálne aby päť ročné dievča ovládalo tri jazyky a dokázalo vyriešiť vysokoškolské matematické rovnice. Videla si záznam z kamier? Dnes sa skoro dostala do lesa. Plot má päť metrov. Ona nie je dieťa," len som sa chcela hrať. "Je nebezpečná,"

Mamička začala plakať. Hovorila,že je to jej chyba. Držala ma tak pevno.
"Sama je v nebezpečí,čo to nechápeš Maurice?"

"Stop!" Zarevala som.

A potom mamička zaspala. 

*3.7.2016

Stála som pred dverami a sľubovala si,že navždy zabudnem na moju minulosť. Môžem začať nový život. Nikto nevie,kto som...čo som spravila. Budem silná,budem taká,ako si to mama želala.

Zaklopala som.

-----
Nový príbeh je na svete .Dúfam,že ste si čítanie užili.

*hore je obrázok,ako si ja približne predstavujem našu hlavnú hrdinku.

*inšpirovala som sa (očividne) rozprávkou Kráska a zviera,ktorú nekonečne milujem.

Ak máte nejaké otázky,tak napíšte komentár,alebo mi môžete poslať správu :)