O pár rokov neskôr
O zábradlie mosta pokresleného obrazcami zimy sa opierali dvaja ľudia. Dotýkali sa ramenami.
Dievča malo ryšavé, vlnité, podlhšie vlasy a svetlo modré oči, zatiaľ čo chlapcove vlasy boli tmavohnedé a oči karamelové. Dievča bolo nízke, nižšie ako chlapec. Jej pohľad bol upretý na krajinu pokrytú roztápajúcim sa snehom. Sem tam zahliadla zelené miesta. Jeho pohľad zasa smeroval len na ňu. Na Avu.
"Ava?"
"Áno?"
"Milujem ťa."
"Aj ja teba, Miles." Naklonila sa k nemu, no práve vtedy jej na nos spadla prvá kvapka oznamujúca dážď. Ava sa usmiala. Takmer nebadateľne, a keby ju nepoznal ani by si to nebol všimol. Miles jej hravo brnkol po nose a kvapku zotrel.
"Mali by sme ísť." ozvala sa Ava. Krátko prikývol. Cestou domov sa ešte zastavili na cintoríne, na Simonov hrob položili biele kvety. Chvíľu tam postáli. Už sa úplne rozpršalo a sneh sa menil na akúsi brečku. Miles chytil Avu za ruku a rozbehli sa.
Doma sa posadili ku kozubu a Ava uvarila čaj.
"Tu máš. A neoblej sa." povedala a podala mu horúcu šálku.
"Nie som malý." prevrátil očami Miles a pritiahol ju k sebe. V kozube stále ovešanom vianočnými ozdobami, praskalo drevo a vytváralo tú správnu atmosféru. Onedlho prestalo pršať a vyšlo slnko. Ava podišla k oknu a odhrnula závesy.
"Miles," Aj Miles vstal, prišiel k nej a objal ju zozadu. Zaklonila hlavu a oprela si ju o jeho plece.
"Toto sú tie najkrajšie Vianoce na svete. Vlastne...každé Vianoce s tebou sú najkrajšie..."
"Už si to párkrát spomenula."
Miles sa usmial a pobozkal ju na čelo.
Vo vrecku nohavíc ho omínala krabička s diamantovým prsteňom vo vnútri, ktorú sa chystal dnes použiť.
Koniec
