"Ahoj"
Otočím sa za seba..
"Čo tu chceš Lia?"
"Chcela som sa ti len ospravedlniť.."
"To sa môžeš rovno otočiť.." odpovedala som jej.
"Jenna.. Prepáč.."
"Vypadni.."
"Nepočuješ?... Hovorím prepáč!"
"Ty na mňa nezvyšuj hlas.."
"Ale ja ti chcem len niečo povedať.. Potom odídem.."
"No tak čo chceš?"
"Rozišla som sa s Matejom.."
"Čože? Prečo?"
"No.. Raz keď som bola u neho zavolal si kamaráta menom Alex.. A ja som sa do neho zamilovala.."
"A teraz si spolu z Alexom?"
"Nie.. Nechce ma.." rozplakala sa
"To bude v pohode.." objala som ju..
"Budeme znovu kamaratky?"
"Na to je ešte čas.."
"Tak fajn.."
"No.. Ja som sa pýtala Mateja že či sa mu aspom trošku páčiš.."
"A čo povedal?"
"Ehm.. Že ani nie."
"To je v pohode.. Ja som aj tak z Marekom.."
"Počkaj.. Ty to nevieš?"
"Čo?!"
"No jeho.. Zrazil vlak.."
"To nie!!" rozplakala som sa..
"Nechal ti aj list na rozlúčku.."
"Kde je ten list.. A kde je on? Spanikárila som.
" On je v nemocnici.. A list je u neho doma.."
"Musím ísť za ním.. A je na 100% mŕtvy?"
"Áno.. Veď ho prešiel vlak.."
"Ah.. Toto nieje pravda.. Že si robíš srandu..? Prečo by to robil? Aký ma na to dôvod?"
"Ja neviem.. Prepáč.."
"Idem spať a dúfam sa zobudím z tejto nočnej mory.."
"Tak ahoj.. Idem ja.. "
"Pa.."
O 15 minút som sa zobudila.
"Oh.. Do šlaka nebol to sen.. To nemôže byť pravda.." sadla som si na postel a rozplakala som sa..
"Mami idem preč ahoj."
Skôr ako sa ma stihla niečo opýtať zabuchla som dvere.
Rýchlo som išla k Marekovi.
"Je tu niekto?"
Otvorili sa dvere.. " Ehm.. Môžem ísť dnu?"
"Poď Jenna."
"Takže aj ty to už vieš?"
"Áno.." znova som sa rozplakala..
"Nechal ti tu niečo."
"No hej.. Preto som sem prišla."
Podala mi list.
...
Prišla som domov a začala čítať..
"Milá Jenna.. Prepáč že som toto spravil.. Vážne mi to prepáč.. Ani neviem čo mám napísať. Prosím ťa, ty takéto hovadiny nevymýšľaj a správaj sa normálne budem ťa sledovať a chrániť..
Ľúbim ťa... Marek.."
Papier bol roztečený od sĺz..
Asi by som mala ísť spať.. Bol to hrozný deň.
Išla som sa umyť, osprchovala som sa, dala do pyžama a išla si lahnúť do postele pozerala som sa asi päť minút na strop a plakala som no napokom som zhasla lampičku a zaspala som.
