Centuries (život Vlada Draculescu)

Tulák bez mena

16. storočie, rok 1598

16. storočie je pre mňa to najhoršie, čo mohlo byť. Mám len 167 rokov, a tak sú pre mňa spomienky na 15. storočie stále veľmi bolestivé.

Prišiel som o celú svoju rodinu, priateľov, aj nepriateľov, a musel som opustiť svoje milované Valašsko, aby sa neprezradila moja pravá identita. Momentálne žijem v severnom Uhorsku, v Čachticiach, ako tulák - bez peňazí, strechy nad hlavou, teplej postele... bez ničoho.

Pred slnkom sa skrývam v malej jaskyni neďaleko v horách a po nociach vychádzam von, aby som sa nasýtil. Zvyčajne zabíjam chudobné prostitútky, pouličných zlodejov a tulákov - všetko absolútna spodina, presne tak, ako som teraz ja.

Nikto si nevšíma, že každú noc niekto zmizne a mojou rukou zomrie, pretože Čachtice dnes obýva grófka menom Erzsébet Báthory, ktorá loví mladé panny a živí sa ich krvou. Je upír, tak ako ja, a na svedomí má už obrovské množstvo obetí.

》----->>

Sedím pred vchodom do tajnej komory, v ktorej ukrývam všetky svoje cennosti z doby, keď som bol známy ako Vlad III., a premýšľam nad svojím životom,

Keď som sa chcel v roku 1504 zabiť dreveným kolom, aby som ukončil toto nekonečné trýznenie, nemal som dosť odvahy na to, aby som to dotiahol do konca, a tak som uzavrel sám so sebou dohodu. Svoju nesmrteľnosť využijem na to, aby som našiel ženu, ktorej bude patriť duša mojej manželky Mireny. Po jej smrti som totiž začal veriť v to, že sa duša prevtelí do iného tela, a tak pozorujem všetkých vôkol seba a čakám, kým ju nenájdem. Viem totiž, že iba s takou ženou budem vedieť byť znova šťastný.

Dúfam, že ju už čoskoro nájdem. Chcem sa znova zamilovať a dať niekomu všetku svoju lásku, kým sa mi srdce nezmení na kus kameňa.

》----->>

Stojím v tmavej uličke a pozorujem mladú dievčinu, ktorá sa pomaly blíži ku mne. Prostitútka. Zapískam, aby si ma všimla, a keď zodvihne hlavu, uškrniem sa.

- Chcela by si sa zohriať? poviem, pretože si aj napriek desivej tme všímam, ako sa trasie od zimy.

Nie je hlúpa a rýchlo pochopí, ako som to myslel.

- A ty sa o to chceš postarať? Ako? Nemáš ani groš!

Nič nehovorím, iba stojím a čakám. Vďaka svojim upírim schopnostiam viem ľahko zistiť, čo si druhá osoba myslí, a tak viem, že slečnu predo mnou upútali moje oči.

Ešte chvíľu a určite sa podvolí.

Rýchlym krokom sa postaví vedľa mňa, schytí ma zozadu za krk a nakloní mi hlavu tak, aby som sa mohol pozrieť na svoj odraz v mláke na zemi. Mesiac je v splne a svetlo z neho osvetľuje všetko okolo, takže dobre vidím, že som celý špinavý. Tvár mám od blata, krvi a sadzí, takže jediné, čo je dobre vidieť, sú moje oceľovošedé oči. Aby toho nebolo málo, smrdím stuchlinou.

Zhrozím sa. Toto je to, čo ostalo z Draculu? Z muža, pred ktorým Osmani so strachom v očiach utekali preč?

Nahnevane sa odvrátim od mláky a upriem zrak na prostitútku, ktorá ma medzitým pustila. Všimne si, ako po nej zazerám, a zľakne sa ma. Začne cúvať a ja znova využijem svoje schopnosti, takže sa presuniem rovno za ňu. Vydesí sa ešte viac, ale očividne nemá tušenia, že nie som človek.