Že má leukémiu,ktorá sa môže kedykoľvek zhoršiť. Vraj preto so mnou prerušil kontakt,nechcel mi ublížiť,ale nakoniec to bolo silnejšie ako on a musel sa vrátiť. Poprosil ma,aby som ho neľutovala a pomohla mu užiť si čas,ktorý mu zostáva. Chcel ho prežiť ako zdravý človek. Naozaj som sa snažila,ale bolo to ťažké. Čakať, kedy mi zazvoní telefón a niekto mi oznámi,že jeho stav sa zhoršil. Naše šťastie netrvalo ani štyri mesiace. Blížil sa koniec školského roka a my sme sa tešili,ako prežijeme leto spoločne. Všetky naše plány prerazil jeden jediný telefonát.Nie je dovolené volať cez hodinu,ale aj tak som to zdvihla. Mala som akési tušenie,že to musím zdvihnúť aj napriek tomu,že to bude nepríjemné. Zrejme to bola ženská intuícia. Boli to jeho rodičia. Vraj sa jeho stav zhoršil a vyzerá to zle. Zdvihla som sa a bez odôvodnenia vyšla z triedy. So slzami som prišla za ním,ale on sa iba usmial a povedal,že všetko bude v poriadku. Ja som však vedela,že to nie je pravda. Lekári mu dávali nanajvýš dva týždne. Bola som pri no každučký deň,niekedy som ostala cez noc. Naši mi dovolili vynechať občas školu,lebo vedeli,že každý deň môže byť posledný. Mala som toľko starostí,že som úplne zabudla na to,že som mala už dávno dostať menštruáciu,ale stále nič. Jedného dňa som sa rozhodla,že pochybnostiam spravím koniec, zašla som do nemocničnej lekárne a kúpila tehotenský test. S maličkou dušičkou. Som si ho spravila a čakala na výsledok. Tie tri minúty mi pripadali ako hodiny. Konečne nastal ten správny čas. Vlastne som ani nevedela,či chcem,aby bol pozitívny ale negatívny. Keď som sa pozrela na ten test,nemohla som uveriť vlastným očiam. To nie je možné! Budeme mať bábätko. Neviem,čo by som spravila za normálnych okolností,ale teraz som si istá, že si to dieťatko nechám,lebo to bude naše dieťa. Moje a Lukášové. Keď som sa vracala do jeho izby rozhodnutá,že mu poviem o našom bábätku,boli pri ňom jeho rodičia. Slzy v ich očiach naznačovali,že niečo nie je v poriadku. Sadla som si k nemu,chytila ho za ruku a oznámila mu tú novinu. Na jeho radosť a úsmev sa nedá zabudnúť. Pevne mi stihol ruku,zahľadel sa mi do očí a povedal,že má strašne ľúbi a to bábätko jeho lásku ešte viac upevnilo. Bola som šťastná,aj keď som vedela,že to nebude vôbec ľahké,mať dieťa v sedemnástich. V noci som sa išla domov vyspať. Ráno som však okamžite letela do nemocnice. Keď som otvorila dvere na Lukášovej izby,posteľ bola prázdna. Vo vnútri som cítila,že sa stalo to najhoršie. S plačom som vletela do sesterskej miestnosti a tam mi oznámili niečo,čo ma úplne položilo. Zomrel..... Dnes O 3 ráno. Nebola som schopná jediného slova. Jednu jedinú noc som zostala doma a práve vtedy sa to muselo stať. Neviem,či si niekedy odpustím,že som nebola v poslednej sekunde pri ňom,nedržala ho za ruku,a neodprevadila ho ani iný svet. Na chodbe som stretla jeho mamu,ktorá mi odovzdala list,ktorý jej vraj Lukáš nadiktoval v noci,lebo tušil,že je koniec. Sadla som si na lavičku A začala som čítať:Ty vieš ako som ťa milovať. Teraz však musíš byť veľmi silná,zdvihnúť hlavu hore a ísť ďalej,lebo život predsa nekončí,naopak,začína nová kapitola. Naše dieťatko tá potrebuje, buď vždy pri ňom a stále mu vravievaj,že som ho strašne ľúbil a vždy ho aj ľúbiť budem,aj keď som odišiel skôr,ako som ho mohol objať,pobozkať,pohľadkať. Nedovoľ,aby ti ho ktokoľvek zobral a bráň ho,aj keby si musela peklom prejsť,pretože ono je to, čo sa zrodilo z našej lásky a aspoň prostredníctvom neho budeš ty stále so mnou a ja stále S tebou. Keď budeš smutná a nebudeš vedieť čo ďalej,tak sa na neho pozrieš a zistíš,že naša láska bola na niečo dobrá. Ja viem že ty to dokážeš... Daj si retiazku,ktorá je v obálke na krk teraz a nikdy ju nedávaj dole,nech vždy, keď sa jej dotkneš pocítilš moju lásku. V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať,aby si moje bozky cítila.Pre teba,láska moja, som sa narodil,pre teba som žil a pre teba aj zomriem,ale naposledy ti chcem povedať,ako som ťa miloval A milovať vždy budem. Prešli sotva štyri mesiace, a ja stále cítim v srdiečku veľkú bolesť. Stále som sa S jeho smrťou nevyrovnala a asi sa sňou nevyrovnán nikdy. Neustále hladim z okná na vločky a cítim,že je niekde,kde sa namňa pozerá a stráži mňa, aj malého Lukáška,ktorý sa má narodiť 14.februára. Práve v ten deň sa začala naša láska. Malý Lukáško má kopne a tým mi pripomenie, že sa musím ponáhľať, pretože je už veľa hodín,a mala by som už vyraziť. Podídem k jeho hrobu,na ktorom je vytesaná veľká snehová vločka,pretože vločky sprevádzali celú našu lásku,a slzy mi opäť tečú prúdom. Chodím sem každú voľnú chvíľu. Iba tam stojím,spomínam na tie šťastné časy,pričom mi na pery padajú vločky A vtom si spomeniem na jednu vetu: V zime ti budem pravidelne posielať z neba snehové vločky, tak ich nechaj na tvoje pery padať, aby si moje bozky cítila.
