Evžen Hrnčiarka a Pravítko Mudrcov

Kapitola II.

Ešte v ten deň prišiel ujo Marsley domov celý nadurdený. Jeho potkanie očká vykúkali spod jeho tukových vačkov a rozčúlene zazerali na všetko, čo dýchalo.

"Čo sa stalo, miláčik?" Pýta sa ho ustarostene teta Marsley - Veď aby nie, keď naposledy bol taký, keď si ako jej jediný príbuzný museli adoptovať malú Evžen.

"Aaaale, ani sa nepýtaj!" Zabrechal ujo Marsley a potom si naštvane povzdychol. "Zavreli mi-"

"Ja viem," prerušila ho teta Marsley, "dávali o tom aj v televízií. Vraj kvôli dcére - Posiela ju na umeleckú. Musí kvôli tomu zatvoriť biznis. Aach, aká škoda! Tí umelci nič nezvládnu! Ekonómia padá!"

Ujo Marsley nemohol nič, len súhlasiť. Koľko len pravdy vyšlo z úst tety Marsley, priam to bolelo.

"A inak, dnes prišla Evžen tiež nejaká obálka.. Zo Zvolfortu," povedala teta Marsley opatrne, akoby ju mal blesk trafiť pri týchto slovách.

Ujo Marsley zafunel - fuj! Ako sa opovažujú! "Zvolfort! Bastáci! Evžen je teda ako jej rodičia! Blázni!"

Evžen vyšla z tieňa. "Nebola náhodou tá pošta náhodou pre mňa? A čo myslíte tým že.. blázni..? A čo myslíte tým, že.. Ako moji rodičia? Nechcete mi povedať, že?.."

"Presne tak!" Zahučal ujo Marsley. "Tvoji nemožní rodičia boli presne takí! Umelci! Ževraj! Obaja to boli hlupáci, jedine!"

Teta Marsley iba sklamane prikyvovala a z očí jej vyhŕkli slzy. Začala si ich utierať už asi 5 krát použitou vreckovkou, avšak šetrili, takže to nebolo nič zvláštne.

Evžen stála ako obarená. Umelci. Jej rodičia boli umelci. Obaja. Ona - Úplne obyčajné dievča s neobyčajnou minulosťou, o ktorej avšak ešte nevedelo, mala oboch rodičov umelcov. To znamenalo, že akrylová farba prúdila aj v jej žilách.

"Veď ale predsa.. To je úžasné, že niečo boli schopní tvoriť, nie? Prečo by mali byť hlupáci?!" Vykríkla Evžen a napravila si okuliare, ktoré jej postupne skĺzli na špičku nosa.

Teta Marsley pri týchto slovách vyzerala, ako keby mala každú chvíľu odpadnúť. Evžen cúvla. "Chcem ísť na tú školu. Tým pádom by som bola na internáte, nie? Zvolfort je na druhej strane krajiny! Zbavili by ste sa ma! Nechceli by ste to?" Evžen sa snažila jej strýkovcov presvedčiť, predsa len sa nenávideli a toto bola vynikajúca šanca ako vyhovieť obom stranám.

Lenže vyhovieť Evžen, to nebolo také jednoduché. Marsleyovci jej nikdy nič nedopriali a v ničom jej nevyhoveli - Predsalen nebola Marsley, ale Hrnčiarka. A Marsleyovci sú predsa niečo viac. Teda, mysleli si to iba oni, ale.. Aj tak.

"Ešte na umeleckú by sa ti chcelo!" Zahučal ujo Marsley a Evžen zavzlykala.

"Ba! Chcelo!" Neodporovala Evžen a zafňukala. Za celý svoj život chcela veľa vecí, no nikdy si nič nepriala tak, ako teraz povolenie prijať pozvanie na talentové skúšky. "Možno tie skúšky ani nespravím, tak? Za pokus to stojí, nie?" Prehovárala a teta Marsley sa pozrela veľmi dramaticky na uja Marsleyho.

"Nespravíš ich a odsťahuješ sa preč pod most. Spravíš ich a sem budeš chodiť iba na prázdniny. My ti nič nebudeme dávať a budeme ti ako cudzí," povedal nakoniec ujo Marsley, aj keď bolo vidno, že sa mu to nehovorí najľahšie. Nuž, taký bol kompromis a ak chcel ujo Marsley šťastie pre svoju rodinu, musel sa ním riadiť.

Evžen neverila vlastným ušiam. Naozaj jej práve povolili umeleckú školu? "Ďakujem!" Vykríkla a rýchlo ušla do svojej podschodovej izbietky. Išla sa pochváliť kompótom, že z nej raz bude umelec. To ešte nevedela, koľko starostí jej tá škola však prinesie do života.

Pán Marsley jej s ťažkým srdcom podal už otvorenú obálku. Evžen chvíľu váhala, no potom list vytiahla. Bolo to naozaj venované jej. Avšak prekvapil ju dátum talentovej skúšky, ktorá bola už.. Zajtra. 

"Ujo Marsley, ale.. To sa nestíham pripraviť. Predsa sú tie skúšky už zajtra!" Posťažovala sa a povzdychla si. 

"Niečo už načarbi a mi ťa zajtra odvezieme.. Kdeže to?" Spýtala sa teta Marsley - Predsa keď už súhlasili raz, tak hádam sa jej už zbavia úplne, či nie?..

"Nástupište 1 a štvrť."

Teta a ujo Marsley na odpoved reagovali so smiechom. "Odžubali ťa! Ved také ani nie je!"

Evžen sa začala cítiť trápne a hneď si to aj uvedomila. Avšak, čoskoro nabrala naspäť svoje neznáme sebavedomie. Cítila, že niečo vo vnútri kričí, aby tam išla - veď možno sa nakoniec niekam dostane.. Hlavne nech je preč aďaleko od tejto pekelnej rodiny.

"Aj tak tam chcem ísť," povedala odhodlane.

"Dobre, tak ťa tam vezmeme, vysadíme aj s kuframi a odídeme. A rob si čo chceš," odpovedal posmešne ujo Marsley - Tiež chcel, aby to dievča z pekiel už odišlo.