Evžen Hrnčiarka a Pravítko Mudrcov

Kapitola I.

Krik a muky. To všetko sprevádzalo jej vidiny. Pentelka. Tajomná a neidentifikovateľná zelená žiara. Krik. Plač. Malé dieťa. Samé. Syr. Počkať, čo?

Evžen sa zobudila a ako prvé jej padol do oka pavúk. Doslovne. Prudko sa posadila a pošúchala si nos, aby neznámeho návštevníka vyhnala. Na Verejnej Ceste číslo 4, v malom domčeku na pravej strane cesty, bývala Evžen. Chudá dievčina, s neustále divokými, neupravenými a mastnými vlasmi, so zlomenými okuliarmi na nose a zvláštnou jazvou na čele. Ľudia vraveli, že je v tvare značky Renaultu, avšak Evžen sebavedome vždy tvrdila niečo iné - Vraj jej to daroval Boh ako jej verejné označenie.

Zo stolíka si vzala svoje okuliare, ktoré sa v strede hompáľali a držali iba vďaka izolepe, ktorú ukradla z Coop Jednoty oproti. Nasadila si ich na nos, aby sa ubránila pred ďalším neohláseným vnikom do jej očnej oblasti, a vstala. Vyšla zo skromnej izbietky zpod schodov a zamierila do kúpeľne, ktorá však bola ako vždy obsadená.

"Tak si umyjem vlasy inokedy," mykla plecami a usmiala sa.

Zamierila do kuchyne a ako vždy, jej zmysli dostal do pozoru nepríjemný hlas. "Ty krepáň! Pozri! Štyri hodiny ráno a ty ešte stále spíš! Asi ti dám starý Sofleykyn budík!" Zahučala teta Marsley, až sa Evženom zatriaslo. Ako vždy, za všetko zlé mohla len ona, rovnako ako aj za to, že jej roku 9.11.1002 umreli obaja rodičia pri nešťastnej leteckej autohavárií na dovolenke na Bahamách.

"Pardon teta Marsley," ospravedlnila sa skromne a prešla ku šporáku, kde mala robiť palacinky. Samozrejme, ani jednu z nich však nemohla ani len ochutnať, natož zjesť. Mohla sa len vyžívať v sladkej vôni palaciniek a pistácií, ktoré si jej tetovci radi dávali na palacinkové hory, ktoré tak radi celé spáckali do seba v priebehu rekordných 15tich sekúnd, za ktoré pán Marsley hrdo držal prvé miesto v miestnej súťaži v jedení palaciniek a taktiež aj vlastných 5 riadkov v knihe Ginesových rekordov. Bol to šťastný muž.

"Pardon tvoju mater!" Zahučal pán Marsley z obývačky, keďže aj cez telku s volume 200 počul všetko, čo sa odohrávalo v kuchyni. Vo vrecku svojej vesty, ktorú nosil 24/7, ešte aj do sprchy, ževraj skrýval vysielačku a po celom dome boli skryté mikrofóny, dokonca aj v Evženinej izbietke, ktorá vlastne bola špajza. Jej kamaráti boli kompóty z leta 1996 ešte od tetky Margie, ktorá nešťastne oputila náš svet kvôli jej intergalaktickému milencovi Aštarovi Šeranovi.

Evžen zaťala okuliare a hlbila všetky svoje túžby zazrieť. Nemohla. Nemohla. Zatvorila oči a pomodlila sa k Alahovi.

Vžum. Buch. Prásk. Šplech. Au.

"Tyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy!" zaškriekala teta Marsley, ktorá bola absolútne vlhká od oleja. Evžen sa na ňu prudko obzrela. "To ja NI!" povedala v sebaobrane, avšak to bolo ako hádzať hrach o stenu. Neplatné.

Čo sa vlastne stalo, bolo.. Že panvička zo šporáku vzlietla, obliala tetu Marsley horúcim olejom (ktorý tej strige vlastne ani neublížil), a vrátila sa späť na svoje miesto, ako by nič. Ujo Marsley sa vyrútil do kuchyne, v hlave už počítajúc, koľko ho budú stáť bezpečnostné kamery po celom dome. "Čo sa to tu deje?! Nekalé veci? Nekresťanské!" Priam sliny všade lietali z jeho úst, rovnako ako mu z jeho vernej vestičky vypadli aj jeho proteínové tyčinky.

"To ona! Znova!" Zapišťala teta Marsley a ukázala prstom na Evžen, čo sa by the way nepatrí.

"Ja nie! To samo!" Evžen kričala z plného lakťa, avšak s tetovcami to nepohlo. Už sa rozhodli. Prejdú ju kombajnom. Mortal Kombajn. Jediné, čo im v tom bránilo však bola ich malá Sofley, ten tlstý rozmaznaný klacek. Síce jej kúpili ešte minulé leto kombajn, ktorý po dvoch dňoch únavnej žatvy odhodila, aj tak ho nechcela požičať, aj keby slúžil v jej dobro, ako napríklad večné zničenie Evžen. Tie dve sa neustále mali v zuboch, ako taký chlieb.

____________________________

Ujo Marsley pracoval v spoločnosti Kokamex. Ich motto bolo "Dodávať šťastie do každého kúta sveta" a aj sa ho verne držali.

Teta Marsley s náplňou jeho práce však nebola nadšená, čomu ujo Marsley nikdy neporozumel. Kokamex bol na prvom mieste v rebríčkoch čierneho trhu. Na toto miesto im najmä reklamou dopomohla Nemecká protidrogová alianca Wippelschnüppel.

Ujo Marsley sa spokojne pozeral von zo svojho okna kancelárie a sledoval rušnú cestu, pri ktorej sídlil jeho obľúbený obchod s proteínovými doplnkami a kulturistickými plavkami a zoranžovadlami. Ale na jeho prekvapenie, vo väčšinou preplnenom obchode bolo výnimočne prázdno. "Asi obedná prestávka o deviatej.. Aj ja si asi dám," uznal a netrápil sa tým. Otočil sa ku stolu a vytiahol zo šuflíku balík MegamuscleXX9.

Po tvrdej pracovnej šichte sa vybral Ujo Marsley domov. Avšak skoro zinfarktoval. Jeho obľúbený obchod Vlašák nemal celý deň obedovú pauzu - on skrachoval!