___osudné ráno 1.9.___
Dnes má byť môj prvý deň v mojej novej škole. A ja zrána hneď zmätkujem. Nie je ľahké vybrať si oblečenie, lebo vás podľa toho budú súdiť. Keď si vyberiem niečo rockové či metalové, tak sa o mňa budú zaujímať hlavne takí ľudia a ocitnem sa v takej skupinke. Čo by nebolo najhoršie. Ale má to výhody aj nevýhody. Začnú ma možno odstrkovať a je aj možné, že tam ani takí ľudia nebudú. Mala by som si asi dať nejaké populárne oblečenie. Ale bohužiaľ to nie je môj štýl, ešte by som sa pridala k takým, ktorým sa vraví "namyslení." Takže toto nepripadá do úvahy. No keď si dám na seba kawaii (rozkošný) štýl, tak sa okolo mňa bude motať asi strašne veľa chalanov, ktorí idú po takých babách a ešte k tomu namyslení budú zúriť. Nechcem vytvárať konflikty, ani byť stredom pozornosti. Takže si dám niečo normálne. Ale problém je v tom, čo si dám normálne. Help me!
"Kriste pane, kde mám nejaké pekné tričko!"
Po celej mojej izbe boli rozhádzané veci. Pár veci skončilo hodených aj na posteli, kde ležal Áron a samozrejme, že veci skončili aj na ňom. Ale pokročila som trošku, vybrala som si čierne rifle, ktoré sú neobyčajné tým, že zips majú na zadku. Len som sa nemohla rozhodnúť, či si dám tričko alebo mikinu a vôbec som nevedela, akú farbu si mám vybrať. Nakoniec to vyhral jemný svetrík, bledulinko ružový s vodorovnými pásikmi čiernej farby. Predsa sa mi podarilo vybrať niečo jemné, trošku kawaii, ale nebolo to presne ten štýl. Zbehla som dole na raňajky, rýchlo som ich zjedla a utekala si obuť čierne plátenkové topánky.
"Uži si prvý deň v škole," povedala mama a vtisla mi na líce bozk.
"Posnažím sa." A utekala som rýchlo pre bicykel, lebo sa mi nechcelo isť peši.
Po ceste do školy rozmýšľam, akí tam budú ľudia. Asi väčšinou namyslení, keďže je toto severná Amerika, vlastne Kanada. Asi budem mať dosť zbohatlíkov v triede. Hneď mi úsmev z tváre zmizol. A čo keď tam budú tak zvaní "gangstri", no mňa porazí. Potriasla som hlavou. Až také zle to nebude, či? Ako tak idem na bicykli, všímam si decká približne v mojom veku. Na prvý pohľad vyzerajú normálne. Takže je to len moja bujná predstava, že tam budú takí istí ľudia. Aspoň že tak, dúfam, že sa to nezmení. Čochvíľa budem pri škole a stále neviem, čo mám robiť, kam mám ísť, no proste nič. Po takých piatich minútach som pristála pri škole a hľadala som miesto, kde bicykel odložím. Našťastie som našla miesto, kde by mohol byť. Keď si zapínam zámok, príde nejaké dievča tiež s bicyklom.
"Ahoj, ty budeš asi nová že? Som Mary." Usmialo sa na mňa dievča. Bolo celkom milé a trochu aj rozkošné. Celkom som sa potešila, že tu je niekto taký.
"Ahoj, som Alžbeta." Predstavila som sa.
"Al- čo?" Pozerá sa na mňa udivene.
"Alžbeta. Ale hovoria mi Betka či Beth. Moje meno je z inej krajiny. Preto je inakšie, ale tu vravia Elizabeth." Smiala som sa na nej.
"Aha. Ty nie si odtiaľto a odkiaľ si? Okej, budem ti vravieť Betka, je to nezvyčajné." Tiež sa začala smiať.
" Zo Slovenska, je to v Európe."
" Fíha. Ty si z Európy."
" Také normálne, len máme trocha ináč stavané mestá a iné okolie."
"Wow. Chcela by som sa pozrieť do Európy."
" Nie je tam nič výnimočné. Všetko normálne." Ako sme kráčali dovnútra, uvedomila som si, že neviem, kam mám ísť.
"Mary, nevieš kam mám ísť?"
"Keďže si tu nová, skús ísť za riaditeľkou. Zavediem ťa tam." Milo sa usmiala a už sme išli k riaditeľke.
YOU ARE READING
Abeceda lásky
RomanceKeď si myslíte, že je sťahovanie ľahké, tak sa mýlite. Opúšťať svoje rodné mesto, školu, priateľov. Nič z toho nie je ľahké. Nebol by problém, ak by sme sa odsťahovali niekde inde, ale zostali v tom istom štáte. Ale toto je na druhom kontinente, v i...
