Púčik jemný
sťa porcelán,
v tento čas temný,
napriek množstvu rán
a tvrdých úderov,
cez húštinu tŕnia,
tmou večernou
prediera sa, z utrpenia
rozvitý ker rastie;
lístky k slnku napína
a ich krásne pozlátie
žiari z temného dna.
Láska, jemná a predsa
silná, až hory preniesť vie,
stále chce len rozrastať sa,
vzrastie v husté súkvetie.
Životom ťažkým, avšak krátkym
živý koráb sa preplaví;
ubehne množstvo času, kým
navštívi všetky prístavy.
Napokon v jednom záhadnom,
pokojnom údolí,
kde spomienky sú v jednom
uzli, navždycky zakotví.
