Sedí. Lavička pod ťarchou jeho smútku sa prehýba.
Sedí. Ešte i teraz mučí ho každučká chyba.
Sedí. Na svet očami plačom zmáčanými hľadí.
Sedí. Spomína na všetko, keď bol ešte mladý.
Striebristé páperie sa spod baretky škerí,
plno múdrych slov vravievali tie pery.
Hŕba krásnych vecí vznikla v prstoch jeho.
No teraz všetci zabudli na neho.
Chyba jediná život mu zmenila.
Chyba jediná dušu mu zranila.
Nik si nespomenie na jeho osobu,
každý drží sa slušného spôsobu.
Lež čo ten slušný spôsom znamená?
Odkopnúť, zabudnúť, vymazať mená?
Nedopriať milého slova, i keď chybu spravil?
Nechať odviať vetrom ako slabučkú byľ?
Malá rúčka jeho kabáta sa dotkla.
Všetky dobré spôsoby zhoreli do tla.
Chlapčiatko biele zuby naňho cerí
a otvára pred ním mnoho dverí.
Prvé vedú k úprimnosti.
Ďalšie ponúkajú slasti.
Tretie k priateľstvu ho zavedú,
za štvrtými spievajú koledu.
Mnoho krás a tajomstiev
ukázal mu malý chlapec.
Radosť, šťastie; ba i úsmev
neraz sa dotýkal jeho pier.
Odrazu starček zosmutnel.
Privrel oči, popravil si golier
a tam, kam sa vybral, sprevádzal ho anjel.
Nechal starček chlapca tam dole,
nechal ho hrať sa pri stodole,
nechal ho spievať koledy.
Veď čaro krásne ukázal mu - čaro slobody.
Sloboda. Sloboda radosti,
sloboda šťastia i strasti,
sloboda krásneho života.
S chlapcom starček na lavičke
viac nesedel. Sledoval očká maličké,
ako veselo okolie skúmajú,
ako do seba svet vpíjajú.
Ten chlapec dal mu lístok.
Jednosmerný lístok do neba.
Starček z oblaku naňho hľadí,
usmieva sa a spomína.
Myslí na priateľstvo a koledy,
myslí na detskú tvár, čo ani mína
zbúrala zábrany medzi ním a ľuďmi.
Myslí na stodolu, zapratanú sudmi.
I teraz tam pobehuje ten zázrak,
čo ľudské duše lieči
a odoženie každučký mrak.
Dieťa. Starčeka detská láska k životu prebrala.
Vďaka nej prekonal všetky bralá.
A už v pokoji jeho duša lieta,
obzerá si všetky krásy sveta.
Deti viac lásky a porozumenia
skrývajú, než obyčajný ľudia mienia.
