Potomok

Potomok bolesti

Nádych – výdych. Bezducho ležím a vnímam iba tlkot srdca ozývajúc sa izbou. Telo mám stuhnuté a svaly akoby sparalyzované.

Hlboký nádych – dlhý výdych. Hľadím do stropu a premýšľam. Prejde chvíľa či dve a zabudnem vôbec o čom. Chvíľu zadržím dych, zavriem oči a upokojím sa. Výdych. Naďalej hľadím do stropu.

Každú noc to isté. Stále rovnaký sen, stále rovnako živý, stále rovnako bolestivý. Snažím sa na to nemyslieť, ale nemá to žiadny zmysel. Jediná moja spomienka z detstva sa mi uchovala dodnes a stále prežíva v mojej hlave. Možno až priveľmi prežíva.

Pretrhnem myšlienku a otvorím oči. Takmer som zabudol, že už som v realite. Ako balvan sa prevalím na bok so snahou vstať, no snaha zostane iba snahou. Telo sa mi stále chveje, svaly ma nepočúvajú, akoby som ich nemal. Nemám na výber a prinútia ma ešte chvíľu poležať.

Malý lúč slnka preniká cez okno a kľučkuje pomedzi závesy až napokon dopadá na malý stolík vedľa postele. Takmer som si pomyslel, že som rád, že nesvieti na mňa, no s odchádzajúcou tmou odišla aj moja nádej. Lúč sa odrazí na niečom lesklom a provokatívne mi svieti priamo na tvár. Kyslo sa zaškerím a rukou zakryjem oči. Na druhej strane som trochu rád, pretože ma rýchlejšie donúti vstať. Konečne sa mi ako tak pospájali nervy so svalmi. S nádychom sa odlepím z postele a sadnem si.

Obzerám sa po izbe, od dverí cez skriňu až mi zrak napokon zastane na okne. Zasa sa otepľuje, povzdychnem si. Ďalej pokračujem obhliadkou, no tentoraz mi ju zastavia hodinky. Odraz slnka prechádzal cez vreckové hodinky ležiace na stolíku vedľa postele. Vezmem ich do rúk a jemne prstom prechádzam po vzorovanej časti na povrchu. Zlatisté a strieborné špirály obklopujú znak v strede. Pretínajú a prevliekajú sa navzájom a vznikajú zlato – striebornú spleť, ktorá zo všetkých strán končí u znaku v strede hodiniek.

Pripomína mi kríž, ale je trochu iný ako klasický kríž. Mám ich od môjho detstva. Neviem ani od koho ani prečo. Keď tak nad tým premýšľam, je to môj jediný majetok. Hodinky sú vlastne jediné čo naozaj vlastním, samozrejme aj s mojou jedinou spomienkou. Z detstva sa mi zachoval iba ten sen. Jeden deň a potom okno. Totálna tma.

Jemne zatlačím na gombík na spodnom okraji a otvorím ich. Desiatky, ba možno aj stovky ozubených koliesok všetkých veľkostí zapadajúcich jeden na druhý vytvárajú synchrónne sekundové tikanie. Jeden zúbok vráža do druhého ten potom ďalej a ten ďalej. Takéto hodinky už dnes nikde nezoženiem. Vďaka ich starožitnosťou, zachovalosťou a určite aj bohatým zdobením by sa ich hodnota vyšplhala pomerne vysoko. Zvláštne zahnuté ručičky nie sú až tak zaujímavé ako to kam ukazujú. Nemajú žiadny ciferník. Aj keď si čísla domyslím, ukazujú úplne inak. Možno by aj mali vysokú hodnotu, no kto by si kúpil hodinky čo vlastne ani hodinky nie sú?

Hľadím na ne a premýšľam. Nie je to prvýkrát čo sa snažím prísť na ich zmysel. Hlava sa mi stráca v pohybujúcich kolieskach prekrývajúc sa navzájom. Pohltím sa do tikania, intenzita spomalí a hlasitosť sa enormne zväčší, až sa ozývajú izbou.

Nech sa trápim akokoľvek, ich význam mi stále uniká.

Ostré lúče ma opäť začnú provokovať a prebudia ma z tranzu. Prudko zavriem hodinky a zmätene predychávam. Nechápem, že to po toľký krát stále ešte skúšam. Vrátim hodinky na stolík, zatlačím nohami o podlahu a vstanem.

Odkedy som sa zobudil prešla snáď polhodina a moje telo sa ešte stále nespamätalo. Ťažko sa mi stojí a len tak tak udržiavam kolená nepodlomené. Pustím sa rukou postele a len čo sa vzpriamim a pravou nohou vykročím, všetky svaly mi vypnú. V lepšej chvíli ma zradiť ani nemohli. Bokom tvrdo narazím na stenu a vybije mi dych. Síce lapám po dychu, ale nebyť tej steny, ležím teraz doudieraný na zemi, možno aj v bezvedomí.