Dark Orchid || POZASTAVENÉ

8.

Je to tu. Prvýkrát vám sem dávam autorskú poznámku spolu s novou časťou, na ktorej som si dala dosť záležať. Ešte raz by som sa vám chcela ospravedlniť za to, že zverejňujem túto kapitolu fakt neskoro. :( Dúfam, že vám to nejako vynahradím počtom slov v tejto kapitole- niečo okolo 2250. Okej, uznávam, pre niekoho možno malé číslo, ale pre mňa to je naozaj rekord. :D Rozum sa mi pozastavuje nad tým, ako som toľko slov mohla napísať. Nič to, dúfam, že sa vám bude časť páčiť, vďaka za všetky pozretia aj hlasy. Prajem príjemné čítanie! :))

Ráno som sa zobudila dosť skoro, nie pre to, že by som už mala dosť spánku, dôvodom bolo úplne niečo iné. Zvonil mi mobil. Pozriem na displej. Mama. Fakt skvelé.

,,Aano?" opatrne som zodvihla a pomaly sa pripravovala na spŕšku výčitiek a otázok o včerajšku.

,,Zlatíčko, nemusíš sa strachovať, Ed mi všetko vysvetlil." No nazdar. Počkať, čo všetko?!

,,Eh .. čo ti povedal?"

,,No, veď, že ti dovolil prespať u nich. Musíš uznať, že to bolo od neho veľmi pekné, nečakala by som to. Naozaj ma to veľmi mrzí, cítim sa hrozne. Za pätnásť minút som tam," s týmito slovami ukončila hovor.

Fu. Takmer som dostala infarkt. Možno sa vám zdá, že zbytočne preháňam, ale veď, predstavte si ako by reagovala nadmerne starostlivá a premotivovaná matka, ktorá by práve zistila, že sa jej dcéra spila tak, že ani netušila ako sa volá, kde je a takmer sa neudržala na nohách. Zaujímavá predstava.

Po dôkladnom skontrolovaní času na telefóne som usúdila, že už by sa aj patrilo vyhrabať z tej postele. Nemohla som si však odpustiť preskúmanie miestnosti, v ktorej som sa nejakým podivuhodným zázrakom ocitla.
Bola šedej farby, všade na zemi boli porozhadzované hory oblečenia, jednoducho- typická študentská izba. Teda, typická .. Ako pre koho. To, čo mňa zaujalo najviac sa nachádzalo na stenách. Hokejové diplomy, medaily, fotky a samozrejme, nesmeli chýbať ani plagáty obľúbených hudobných skupín.

Metallica, Nirvana, Green Day .. Tieto názvy úplne stačili na to, aby som okamžite pochopila, že sa nachádzam v Edovej izbe. V tom sa otvorili dvere a dnu vošla žena, v ktorej som spoznala mamu môjho nevlastného brata.

,,Och, už si hore. Práve som ťa chcela zobudiť, dole ťa čaká Caren," povedala. Zostala som tam prekvapene stáť. Tak ony si už aj potykali ?

,,Aha, tak teda ďakujem, tet-" zasekla som sa na oslovení.

,,Melissa. Kľudne ma volaj menom, nemám rada, keď mi Edovi rovesníci tykajú. Cítim sa byť potom príliš stará," obe sme sa rozosmiali. Táto žena ma svojou prívetivosťou a dobrou náladou nepestáva prekvapovať.

Nasledovala som ju teda dolu schodmi, kde už čakala moja mama.
Keď ma uvidela, ospravedlňujúco sa na mňa usmiala a podišla ku mne aby ma objala.

,,Melissa, naozaj som ti veľmi vďačná, že ste ju tu nechali. Teraz sa cítim ako nejaká nezodpovedná matka, ktorá nemá záujem o svoje dieťa,"

,,Ale prosím ťa, žiadny problém. Vôbec ťa to nemusí trápiť,"

,,Ešte raz ďakujem," usmiala sa, no v tom ju niečo napadlo. ,,Ozaj, kedy už príde Eddie? Má kompletne pripravenú izbu, čakáme ho."

,,No, hneď ako príde ho už konečne donútim pobaliť sa. Teraz pre zmenu ja vyzerám ako ľahostajná matka, ktorá sa chce zbaviť svojho dieťaťa." dodala a všetky sme sa rozosmiali. V tom mi však došiel zmysel jej slov a ja som sa v mysli modlila, aby to nebola pravda.

,,A kde je vlastne?" spýtala som sa, i keď odpoveď na otázku som chtiac-nechtiac tušila.

,,Išiel na tréning."