Julie Wendy presvedčila, aby sa stanovačka pri táboráku konala znova. Tentoraz nie na únik od školy, ale na "úspešné zvládnutie prvého ročníka".
"Ale veď ty si z výšky už odišla," poznamenala Wendy, keď to Julie navrhla. Tá však neochvejne trvala na svojom a po trištvrtine hodine sa to vyplatilo.
Malo sa to uskutočniť na tom istom mieste a zalarmovať tých správnych ľudí, aby doniesli tie správne veci, nebolo ťažké, ani zdĺhavé. Preto bola stanovačka naplánovaná už na nasledujúci večer.
Julie s Wendy samozrejme prišli o niečo skôr, aby veci pripravili. Väčšinu vecí si všetci doniesli sami a keď nachystali stoly a utreli lavičky od kúskov dreva a lístia, zostávalo im už len čakať na prvých ,hostí'.
O hodinu sa pomaly začínalo stmievať, prišla Flynnova a Marcusova chvíľa urobiť vatru. Wendy stála nad nimi a dirigovala ich so smiechom na perách. Julie videla, že ju nepotrebujú a tak sa pobrala ku stolu a otvorila nádobu, v ktorej na ľade odpočívali plechovky piva. Jednu si zobrala a nádobu znovu zatvorila. Stála na samom konci priestranstva, kde sa oficiálne stanovalo a zabávalo a preto nemohla vidieť - i kvôli tme, i kvôli faktu, že pohľad mala stále upretý na skupinku snažiacu sa rozdúchať oheň - celkom nového návštevníka.
Prišiel napriek všetkému, čo sa včera stalo. Prišiel kvôli všetkému, čo sa včera stalo. Čo sa dialo päť mesiacov a ani o tom nevedel. Daphne mala pravdu, možno je fajn, byť niekedy trochu doma.
Pozdravil sa s pár ľuďmi, úsmev sa mu však nepodarilo ani predstierať. Najviac rozruchu a hluku vytvárala Wendy stojac pri pahrebe so snahou aspoň trošku skorigovať Flynna a Marcusa. Tentoraz bola iná. Bola doma.
Spomenul si, ako pred necelým polrokom sedel na lavičke a hľadel do ohňa. Hľadel na dievča. A uvedomil si, že tak robí i teraz; lenže narozdiel od ich prvého stretnutia, teraz žiarila ona, nie oheň.
Tvár mala osvetlenú jemným svetlom lapmy proti komárom, čo spočívala na stole, vedľa ktorého stála. Hľadela na Wendy, no pohľad mala neprítomný, akoby bola mysľou niekde úplne inde. Chvíľu na ňu hľadel a rozhodoval sa, či sa k nej pridá, alebo nie. Ich posledný rozhovor mu v živote zmenil veľa vecí a skutočné následky sa prejavili až včera. Nebol nikto, s kým by sa mal chcieť rozprávať menej. No zároveň vedel, že ak má s niekým vôbec prehovoriť, je to ona.
"Tak sa znova stretávame," povedal, keď k nej pristúpil. Bola taká zabratá do svojich myšlienok, že si ho ani nevšimla prichádzať; jemne nadskočila a uprela naňho veľké oči.
"Ty musíš byť... Christian?" tipla si a videl na nej, ako veľmi dúfala, že správne.
"Christopher."
Na okamih mu upretý pohľad opätovala, potom sa znova zadívala na Wendy. "Veľa sa toho zmenilo," poznamenala.
"To hej." Mimo iného, i jej vlasy. Nevedel, či si ich prefarbila, alebo len stáli v takom mizernom osvetlení, no zdali sa mu byť o pár odtieňov tmavšie - a už vôbec nie také hodvábne, ako keď ich videl prvýkrát.
"Prestaň sa na ne pozerať. Áno, nie sú moje, áno, je to iba parochňa," povedala bez toho, že by mu venovala pohľad. "Áno, mám to z chemoterapie a áno, mám rakovinu."
"Čo sa stalo?" Cítil, že toto by mu obyčajne nepovedala. Niečo sa jej premávalo mysľou a ovplyvňovalo to jej konanie, správanie a najmä tón hlasu, ktorý bol na rozdiel od noci, ktorá ich postupne prikrývala, celkom chladný.
"Chceš sa ísť prejsť?" spýtala sa ho.
"Rád." Z nádoby na stole si tiež zobral pivo a nasledoval dievčinu, ktorej meno stále nepoznal, do tmavého lesa.
Julie sa topila v predstavách a myšlienkach. Pri pohľade na Wendy, znovu so širokým úsmevom na perách, pochopila, čo všetko s človekom dokáže spraviť zmena prostredia, ovzdušia, ľudí. Tak rada by teraz luskla prstami a premenila les na pláž, svojich bývalých spolužiakov za neznámych okoloidúcich a chlapca vedľa seba... ten môže zostať sám sebou. Veď ledva pozná jeho meno.
"Odkiaľ vlastne si? Od nášho posledného rozhovoru som ťa nevidela."
"Ja bývam v Kolu-... Som z Prinevilleu. Hneď vedľa." Chvíľu kráčali v tichu, hlasy ich priateľov sa postupne vzďaľovali. "Vtipné."
"Čo?"
"Že si nemáme čo povedať."
"Čo je na tom vtipné?"
"Neviem."
Julie zastala a zahľadela sa naňho. Takmer mu nevidela do tváre, len neurčité rysy a lesk očí. "Čo to s tebou svet porobil, Christopher?"
Cítil ako sa mu niečo v hrudi pohlo, keď vyslovila jeho meno. Kolená sa mu podlomili a spadol na suchú prašnú zem. "Zomrela mi matka."
Takmer v okamihu kľačala pri ňom, cítil jej krátke ramená na svojom chrbte, cítil ako sa jej jeho slzy vpíjajú do trička. Jej vlasy sa mu obtreli o tvár a on sa odtiahol. Zdvihol ruku, opatrne parochňu chytil niekde pri temene a potiahol. Jej lesklé vlasy videl i v tme, krátke, no i tak vlnité. Boli také skutočné.
"Odišiel som do Kolumbie. Keď... keď som sa vrátil, povedali mi, že je moja matka mŕtva, že... že zomrela."
"Život je krásny. Život je krásny," opakovala stále dookola.
"Prečo to vravíš?" Slzy boli také teplé, horeli ako jeho srdce v tej chvíli.
"Budeš sa brodiť splaškami a nájdeš tam to zlato a bude to v poriadku. Život je krásny."
"Áno, chápem ťa, ale... čo keď v tých splaškoch niečo stratíš? Niečo vážne cenné?"
"Nič nie je cennejšie, než to, čo hľadáš. A žiadna obeta nie je dosť veľká," dodala Julie, lebo si spomenula na vetu, ktorú jej povedal pred pár mesiacmi, vetu, ktorá jej zmenila život.
Tak sa stalo i teraz. Niektorí ľudia sú vo vašom živote roky a nič podstatné nezmenia a niektorí sa v ňom ocitnú na pár minút a prevrátia vám ho naruby. Nechcel, aby to bolo len pár minút. Naklonil sa k nej a pobozkal ju, mala presne také mäkké pery, ako si myslel. Oplácala mu ich, zašla mu rukami do vlasov a on do tých jej. Boli jemné a pevné, rovnako ako ona. Na okamih sa odtiahol.
"Možno však mala moja sestra v niečom pravdu," povedal. "Možno je fajn, byť niekedy trochu doma."
Myslel to ako narážku, ktorú by istotne pochopila, keby táto jednoduchá veta pre ňu neznamenala niečo viac. Vedel, že to tak bolo; jej oči sa rozšírili od nepomenovateľnej emócie, odrážali svit hviezd a snov a dievča zašepkalo: "Volám sa Julie," a znova ho pobozkalo, akoby on bol ten domov, z ktorého nechcelo odísť.
