Last Of Us /Poslední Z Nás/

1. Kapitola- Hra na skrývačku - Avior

Na stanici King's Cross bolo veľmi rušno. Ľudia sa náhlili na vlak, podaktorí z vlaku a dalo by sa povedať, že až panicky sa pokúšali predrať cez dav. Slnko presvitalo cez strešné okná a osvetľovalo halu pod nimi. Občas stanica potemnela, pretože slnko zakryli mraky.
,,Prosím zlatko, neobzeraj sa a pridaj. Nemáme veľa času," kričala predo mnou mama. Ako vždy bola strašne nervózna. Obzerala sa okolo akoby nás mal niekto každú chvíľu prepadnúť. A keď bola nervózna ona, bola som z nepochopiteľného dôvodu nervózna aj ja.
Pred sebou som tlačila vozík s kuframi a čarodejníckymi potrebami. Hneď vám to vysvetlím: chodím totiž na Rokfort. Do štvrtého ročníka. Také nečakané, keď som bola na King's Cross. Práve sme mierili na nastúpište 9 a trištvrte. Na mamin rozkaz som teda pridala do kroku. Vozík bol pomerne ťažký, keď uvážim, koľko zbytočností som si zobrala. A nechcela som ísť rýchlo, keďže na jednom kufri sa v klietke viezol môj najväčší poklad- fretka Shakespear. Mama moju opatrnosť evidentne vnímala ako zdržiavanie.
,,Kam sa ponáhľaš? Máme pätnásť minút," zaprotestovala som a pozrela na mamu. Venovala mi silený úsmev.
,,Prepáč. Len je pre mňa dôležité, aby si sa tam dostala na čas."
,Hej, jasné,' pomyslela som si. ,Alebo sa choď dať liečiť na paranoju.'
Občas sa správala prehnane starostlivo, najmä keď sme šli na verejnosť. Tým pádom si viete domyslieť, že som často utekala z domu za zábavou. Mama ma bez dozoru nikam nepúšťala.
Otca som nemala, zomrel, keď som mala sedem. Našťastie mám naňho len dobré spomienky, pretože so mnou chodil von viac ako mama a bol menej... Paranoidný. Bol mi istým spôsobom oveľa bližší, ako ona.
,,Dominique, počúvaš ma? Dávaj pozor, lebo narazíš do stĺpa!"vytrhol ma zo zamyslenia mamin ostrý, prenikavý hlas. Ocitla som sa asi pol metra od spomínaného stĺpa a naozaj hrozilo, že narazím. Stĺp tvoril vchod na nástupište deväť a trištvrte, ale keď ste sa dobre nerpzbehli, jednoducho ste neprešli.
,,Sorry, zamyslela som sa," zamrmlala som. ,,A nevolaj ma Dominique! Vieš, že to neznášam." Mama si nahlas povzdychla nad mojou tvrdohlavosťou. Snažila sa mi totiž už milión krát vysvetliť, že nazývať ľudí v mojom veku priezviskom je zvláštne, najmä keď je mojou matkou. Ale mne sa to priezvisko Avior neskutočne páčilo, pretože to je názov hviezdy.
,,Zlatko..."chcela niečo povedať, no odmlčala sa. ,,A hlavne nevyveď nijakú hlúposť. Poslúchaj." Prevrátila som očami.
,,Samozrejme. Nemusíš sa o mňa stále báť." Akoby náročky sa zatvárila ustarostene a pobozkala ma na čelo. Ďalej so mnou ísť nemohla, lebo bola takzvaný mukel, a nástupište bolo pre čarodejníkov.
,,Maj sa zlatko," povedala a ja som sa rozbehla proti múru.

,,Odchádzame! Posledná výzva na nástup!"zaburácal hlas sprievodcu a ja som okamžite vyrazila vpred. Neviem prečo, ale nechceli ma pustiť do vlaku skôr. Čakala som tam desať minút, zatiaľ čo sa to tam napĺňalo deťmi a ich rodičmi. Nedalo sa to tam vydržať, bolo tam tesno a mali ste pocit, že vám každú chvíľu niekto stúpa po nohách. Ten sprievodca dal pokyn na nástup v pravú chvíľu. Kufre som mala už dávno v nákladnom vagóne. Predierala som sa cez dav, aby som sa mohla dostať dnu a obsadiť ešte voľné kupé. Kamarátov som v dave nevidela, veď kto by v takej mase ľudí zbadal troch alebo štyroch určitých ľudí.
Našťastie, vo vlaku sa mi ušlo miesto v úplne prázdnom kupé. Sadla som si, keď sa vlak pohol. Chvíľu som si prezerala prírodu, ktorá sa mihala za oknami. Odrazu sa dvere kupé otvorili a dnu vbehlo dievča v oranžovom tričku a s prapodivne bielymi vlasmi. Premýšľala som, či ich nemá prefarbené. Okamžite dvere zabuchla a zatiahla závesy. Hodila sa na sedadlo oproti mne.
,,Prepáč... Ale poznáme sa?"prekvapene som na ňu hľadela.
,,Nie. Ale... Psst. Už idú," zašepkala vzrušeným a mierne vydeseným hlasom. Automaticky som stuhla. Poza závesy sa prehnai približne tri tiene, zrejme dievčat.
,,Kde je? Kam zmizla?"domáhala sa odpovede jedna od druhej. Našťastie len prešli okolo. Dievča sa oprelo o sedadlo a vydýchla si úľavou.
,,To bolo o chlp." Ja, celá vynervovaná a rozrušená som vstala.
,,Čo to malo znamenať?!"oborila som sa na dievča.
,,Upokoj sa. Spolubývajúce. Chcú do mňa napchať fazuľky všetkej chuti. Tie dobré, žiaľ, všetky zjedli." Uškrnula sa, keď videla môj zmätený výraz.
,,Je to len fórik. Určite však nechcem jesť tie s príchuťou dážďovky. Fuj." Ohrnula nos.
,,Mimochodom, som Rue. Rue Solace. Teší ma," predstavila sa slušne Rue. Až na to, že sem vtrhla, bola celkom fajn.
,,Dominique Avior. Potešenie na mojej strane." Podala som jej ruku. Prijala ju a potirasla ňou, mala veľmi pevný stisk.
,,Aká si vlastne fakulta? Ešte nemáš oblečený habit, tak to neviem... Posúdiť." Premerala si moje oblečenie.
,,Dosť divne sa obliekaš," poznamenala. V podstate mala pravdu- čiernobiele bodkované šaty s farebnou kockovanou košeľou, krikľavé tenisky a na hlave nasadená červená šatka naozaj nebolo niečo, čo by si normálny človek obliekol do školy.
,,Vďaka. Som hrdá, že sa ti môj outfit páči. A som z Chrabromilu." Rue sa usmiala.
,,Trieda?"vyzvedala ďalej.
,,No... Teraz už štvrtá. Predpokladám, že aj ty. Vyzeráš približne na štrnásť," zhodnotila som.
,,Áno, máš pravdu. Ale fakultu asi neuhádneš."
,,Nemám ani poňatia," priznala som.
,,Bifľomor."
Dvere sa opäť otvorili. Stála tam tučná pani s vozíkom na sladkosti.
,,Dáte si niečo, dievčatá?" Behala pohľadom zo mňa na Rue. Vytiahla som z vrecka dvanásť siklov. Aj Rue zaborila ruku do vrecka ale vytiahla niečo, čo bolo síce zlaté, ale ani zďaleka sa to nepodobalo na galleóny. Rue zakliala sa dala tú mincu naspäť do vrecka. Pozornosť som opäť upriamila na pani.
,,Jedny fazuľky všetkej chuti, poprosím," požiadala som. Pani sa chvíľu hrabala vo vozíku, potom vytiahla malú krabičku.
,,Tri sikle, prosím." Dala som jej požadovanú sumu a ona pokračovala v obchôdzke. Rue zhnusene pozerala na krabičku v mojej ruke.
,,Vážne? Zo všetkých možných sladkostí, ty si vyberieš práve toto?"rozhodila rukami. Zasmiala som sa. Úprimne, fazuľky mi zrovna nechutia. Ani tie dobré, ani zlé. Skôr som ich kúpila preto, lebo som chcela provokovať Rue.
Šla som práve zatvoriť dvere, keď sa ozvali hlasy dievčat.
,,Prezreli ste všetky kupé? Úplne všetky?"
,,Áno, myslím."
,,Tamto sme ešte neprezreli! Možno bude tam." Potom sa rozbehli. Rýchlo som zabuchla.
,,Čo spravíme?! Ak má tu nájdu, som mŕtva!"panikárila Rue.
,,Hlavne klud. Niečo výmyslím." Nemusela som ani dlho čakať, kým sa mi vykľul nápad.
,,Habit!"skríkla som.
,,Načo?!"
,,Dôveruj mi!" Obe sme boli poriadne vystresované, keďže sa kroky približovali. Možno ani nešli k nášmu kupé, ale to bolo jedno. Z náprsného vrecka na košeli som vytiahla poskladaný habit.
,,Rozširovacie zaklínadlo," hlesla som.
,,Ty si génius!"zvýskla Rue sarkasticky. Boli sme napäté ako struny. Rýchlo som rozprestrela habit a prikázala Rue, aby si mi ľahla na nohy.
,,Si blázon," šepla, ale poslúchla. Prikryla som ju aj moje nohy. Vôbec to nevyzeralo nápadne. Vôbec. Zavrela som oči (respektíve oko) práve vo chvíli, keď sa rozleteli dvere. Dievčatá vošli dnu. Jedna bola blondína, ktorá pôsobila trochu ako anorektička. Ďalšia bola bruneta a plavovláska. Taká pekná paleta farieb.
,,Buďte ticho baby! To dievča spí!"zašepkala blondína. Uľavilo sa mi. Evidentne na to skočili. Boli vážne až také slepé?
,,A po Rue ani stopy," doplnila ju bruneta.
,,Ona sa vie teleportovať, či čo? Poďme ďalej, veď ona sa ukáže." Blondína náhlivo vyšla von a odkráčala. Bruneta ju nasledovala. Už to vyzeralo, že odíde aj posledná, ale niečo započula. Rue si kýchla. Alebo zakašľala. Každopádne, pevne som zavrela oči a modlila som sa, aby to ignorovala. Znovu som trochu pootvorila oči. Pomaly sa otáčala po izbe. Po špičkách prešla ku nám, a pokúsila sa strhnúť habit. Ale ruka jej zastala tesne nad ním.
,,Caroline! Kde trčíš?" zakričali na ňu v poslednej chvíli kamarátky.
,,Už idem!" Ešte raz sa podozrievavo pozrela na javiť, potom zmizla za dverami a zavrela. Aspoň, že je slušná. Rue zo seba zhodila habit.
,,Smrdí ako zdochnutá ryba," podotkla.
,,Ale zachránil ti tvoj mizerný krk!"ohradila som sa.
,,Dobre dobre. Nakoniec to teda nebol až tak zlý nápad."
Musela som jej dať za pravdu.