Creepypasta - Short Stories [POZASTAVENÉ]

#Jeff The Killer

Ležala som na posteli zo slúchatkami v ušiach a potápala som sa v hlučnej hudbe metalu. Prezerala som si nejaké obrázky metalovích skupín na googli.

Hudbu prerušil hlasný úder blesku a ja som sa mykla. Zdvihla som pohľad od displeja mobilu k môjmu veľkému oknu.

Blesk udrel znova a žiarovky začali nepríjemne blikať. Vystrašene som sa posadila a slúchatká som si z uší vytiahla.

Hudba sa tlmene ozívala zo slúchatiek a svetlá zrazu prestali blikať. Zhasli totiž to úplne.

Vystrašene som sa schúlila do klbka a sledovala som blesky vonku. Na chodbe som začula niečie kroky.

Začala som sa triasť a do očí sa mi tlačili slzy. Je jedno koľko máte rokov a ako veľmi ste odvážny a nebojácny, ale toto zlomí každého.

Videla som obrysi kľučky, ktorú niekto stlačil. Dvere sa z vrzgotom otvorili a ja som si všimla obrysi vysokého človeka.

"Zlatko?" šepol do tmy mne známi hlas. Uľavilo sa mi a uvolnila som svoje napätá telo.

"Áno?" šepla som naspäť.

"Idem do pivnice skontrolovať poistky a neviem nájsť baterku. Nevidela si ju niekde?" šepol a vonku udrel blesk.

Jemne som podskočila a moje srdce začalo byť ako o preteky. Moje telo oblial studený pot.

Pomaly som sa dala na štyri a preplazila som sa k nočnému stolíku. Otvorila som šuflík a vytiahla som odtiaľ baterku.

Vždy som ju otcovy brala, pretože v noci som čítala staré knihy a nechcela som na seba upozorniť svetlom z lampy. A mobil mi otec chodil brať každý večer o ôsmej.

Najneskôr o 20:10 som už musela spať. Zavrela som šuflík a doplazila som sa ku kraju postele.

Otec podišiel bližšie ku mne a ja som mu podala baterku.

"Ďakujem. Asi o päť minút naskočia poistky, takže už pôjdeš spať." povedal a odišiel z mojej izby.

Samozrejme mi nechal otvorené dvere, takže do mojej izby prúdil studený vzduch. To mi až tak nevadilo.

Mne skôr vadilo to, že tam bola väčšia tma a nič tam nebolo vidno, takže tam mohol ktokoľvek stáť a pozorovať ma. Pri pomyslení na to, že tam niekto stojí, ma striaslo.

Zrazu som začula klopanie na moje veľké okno. Stuhla som.

Nebolo to obyčajné klopanie rukou, ale skôr niečim železným. Pomaly som otočila hlavu k oknu.

To čo som tam videla ma odrovnalo. Stál tam niekto s nožom v ruke a jemne ním poklepkával na okno.

Začala som zrýchlene dýchať a po čele mi začal stekať pot. Ten dotyčný mal na hlave kapucnu a pozeral sa do zeme. Začal pomaly dvíhať hlavu.

Keď už ju mal dostatočne vysoko, zbadala som pár dvoch chladných čiernych očí, ktoré boli bez života. Videla som v nich chlad a potrebu.

Vystrašene som naňho upierala moje modré oči. Až teraz som zbadala jeho ústa.

Nemala som čas si ich poriadne prezrieť, pretože znova udrel blesk a moje oči sa premiestnili na chodbu predomnou. Cez okná tam totiž to prechádzali sekundové lúče svetla od blesku.

Zdalo sa mi, že som tam niekoho videla. Schúlila som sa do klbka a začala som sa hojdať dopredu a dozadu.

Neustále som sledovala chodbu. Vždy keď udrel blesk, cez okná prešli kúsky sekundového svetla a ja som na konci chodby zbadala postavu.

Na chodbe znova zavládla tma a moje srdce začalo biť o preteky. V ušiach mi začalo nepríjemne pištať a v celej izbe zavládlo ticho.

Bolo počuť môj zrýchlený dych a bitie môjho srdca. Znova sa zablískalo a na sekundu osvietilo chodbu.

Postava bola každým zábleskom bližšie ku mne a mne sa do očí tlačili slzy. Medzi dverami som videla obrysi tej postavy. Mohla byť skoro taká vysoká ako ja, možno trochu vyššia.

Zrazu niečo preletelo oknom. Nadskočila som a pohľad som presunula na okno.

Žiarovka začala blikať a postava spomedzi dverí zmizla.

Do izby niekto vbehol. Vyplašene som sa otočila na tú osobu.

"Zlatko, choď už spať, pojistky naskočili." povedal a znova mi vzal mobil.

"A-ale čo to okno?" spýtala som sa.

"Jednu noc s otvoreným oknom prežiješ. Zajtra to vymeníme." povedal a vyšiel z mojej izby.

"Dobrú noc, zlatko." šepol a z vrzgotom zavrel dvere. Čo najrýchlejšie som zaliezla pod paplón a zakrila som sa ním až nad hlavu.

Zavrela som oči a snažila som sa zaspať, čo sa mi po čase podarilo.

***

Zobudil ma nepríjemný pocit, že ma niekto sleduje. Na svojom krku som zacítila chladný dych.

S tohto sa už nevymotám, zomriem. Z oka mi ušla slza.

Otočil ma na chrbát a ja som otvorila oči, ale to som nemala robiť. Zbadala som jeho tvár.

Bola celá biela a vyzerala umelo. Mal vyrezaný úsmev a veľké čierne oči.

Chcela som vykríknuť, ale jeho ruka na mojich ústach ma umlčala. Nahol sa k môjmu uchu a na bruchu som pocítila čepeľ noža.

"Choď spať." šepol a skôr ako som niečo stihla namietať, mi nôž vrazil do brucha.

Zatmelo sa mi pred očami a tlmene som vykríkla. Cítila som ako vo mne nôž ťahá smerom hore a ja som strácala nie len krv, ale aj silu.

Cítila som tú neuveriteľnú bolesť. Znova som tlmene vykríkla a z očí sa mi začali valiť slzy.

Všetky zvuky sa mi začali vzďalovať a ja som pomaly zatvárala oči. Posledné čo som počula, bol psychopatický smiech...