Naprieč oblohou letel vták, ponad konáre stromov, v ktorých ako krv rospíjajúca sa, pulzoval život. Vietor v ktorom bolo jemne cítiť čerstvé ihličie sa mu vpíjal do krídel a s ľahkosťou ho nadnášal. Zobák nasmerovaný do diaľky obzoru zapadajúceho slnka pomaly klesal, ako jastrabie pierko vytrhnuté zo zlatavej hrudi.
Smer jeho ďalekej cesty, pre ktorú preletel dlhé lúky zarastené durmanom, skalnaté rieky posiate trbietajúcimi sa vlnami, len pre to aby jeho zrak spočinul na to isté chladné miesto ako každú noc pod listami ťažkého javorníka, ktorého pichlavé oranžové farby sa pomaly vytrácali každým dňom viac a viac.
Obloha posiata hviezdami, ktorou nebolo len úlohou sprevádzať pútnikov chladnou nocou, ale aj zrod mesačnej Luny, pozorovala jastraba medzi chradnúcimi listami. Vôkol lesa sa zmocnilo ticho. Nikto sa ani nepohol, dokonca na tento očakávajúci moment zastal aj vietor. Pod javorom na ktorom sa tíško ukrýval jastrab zasiali hviezdy medzi poprepletané korene malé semienko. Netrvalo dlho a konáre sa začali pomaly rozostupovať aby dovolili Mesiacu zaliať svojimi lúčmi zem. Keď mesiac dokonal svoju službu lesu dovolil konárom vrátiť sa na svoje miesto. Pod stromami znova zavládla tma, ale tá dlho netrvala. Kúsoček nad zemou sa začali upínať drobné striebristé vlásočnice, ktoré pretkávali zelené steblá trávy.
Steblá trávy si pomaly líhali k zemi, aby drobné telíčko Luny, ktoré sa pomaly zjavovalo chránili pred chladnou hlinou. Luna tíško spala a čakala len na ten moment kedy sa jej telo naplní a ona sa nadýchne pozemského vzduchu.
Zrod Luny bol známy už od počiatku vekov. Každú noc zanikla ale zo svojho zániku sa znova zrodila. I naznak toho, že bola pri zrode samotnej zeme, ani o jedinučký deň nezostarla. Bola večnosťou sama uväznená v jednom tele do konca samotných koncov.
Azda prvé príbehy hovoria, že jej samotné hviezdy pomohli k slobode zo samoty v ktorej žila na oblohe vedľa hviezd ak im prisľúbi vernosť pokým samé nevyhasnú. Luna spútaná so životom na zemi, ktorý tak veľmi milovala ale žiť v ňom nemohla pristúpila na vernosť nebeským hviezdam. Zaslepená nekonečným šťastím po dotyku samotnej zeme, o ktorom tak snívavala nemohla tušiť, že keď opustí oblohu musí napokon zostať pripútaná k miestu, kde ju každú noc zrodia hviezdy.
Tak zostala pripútaná k zemi ale aj nebesiam. Pokým Slnko zalievalo zem teplými zlatavými lúčmi Luna sa len zdiaľky prizerala. Slnko odvrátilo svoju tvár zemi a prenechalo nebesia hviezdam, ktoré priviedli každú noc na zem Lunu, aby strážili jej prísľub vernosti. Po nejakom čase tisícich zrodov a zánikov si začala uvedomovať, že jej niečo chýba. Že ani hviezdy ju nedokážu naplniť úplným šťastím a tou túžbou, ktorú si tak vysnila.
Pomaly otvorila kryštálové oči utkané s jemných vlásočníc. Rukou pohladkala pichľavé steblá trávy, ktoré ju jemne šteklili po nežnej tvári. Precitla k novému životu, ktorý jej bol tak dôverne známi.
Život v lese znova ožil. Listy stromov sa naraz ohýbali v pomalej melódii vetra. Melódii podľahlo aj telo Luny, ktoré sa začalo dvíhať zo zeme.
