BTS- We are... what?

Where are you?

Dnes som objavila skvelé miesto na premýšľanie. Vydala som sa na prechádzku (tak trošku dlhšiu), mobil a slúchadlá nahradili zápisník a pero. Išla som do lesa a vyšla som na lúku. Oprela som sa o jeden veľký strom, sadla som si a písala básne, triedila si myšlienky a kreslila som. No začalo sa stmievať a musela som ísť domov. Keď som prišla, Taehyung sa na mňa vrhol akoby som bola preč 20 rokov, no v skutočnosti to aj tak boli len 2 hodiny. Za ním stáli všetci chalani zo skupiny a v tvári im bolo vidieť úľavu.
"Tak som sa o teba bál," povedal mi po nekonečne dlhom objatí bratranec. Zmätene som na neho pozrela. "Prečo?" opýtala som sa ho. "Veď si odišla, mobil si nechala doma, nikomu si nič nepovedala..." vravel Taehyung a zlomil sa mu hlas. Objala som ho. "Neboj sa, som v pohode," ubezpečila som ho. "Nič sa mi nestalo, som živá a zdravá," dodala som.
"Ja viem... ale ani si nevieš predstaviť, aký som bol vystrašený, že ťa nikde niet. Obvolal som chalanov, snažili sme sa ťa hľadať, no neúspešne. Ach... som tak rád, že ťa vidím," zavzlykal Taehyung. Vtedy som si uvedomila, že nie je až taký... hmm... aký? Taký, že mu je všetko jedno a na všetkom sa zabáva. Nie je taký, za akého som ho mala. Je starostlivý a... vlastne má kopec dobrých vlastností. Začína sa mi páčiť.

Bol som v obývačke a pozeral som futbal. Mal som keksíky od Jungkooka (zaujímavé :D ) a napadlo ma, že by som šiel ponúknuť aj Anne. Zaklopal som na dvere izby, no neozývala sa. Skúsil som to ešte raz, zas nič. Začal som sa báť. Vtrhol som do izby, no nebola tam. "Anne?" zakričal som. Nič. "Anne!" Zasa nič. Behal som po dome, prehľadával miestnosti, kričal som jej meno. Neodpovedala. Asi 5x som jej volal na mobil. Nič. Nezdvíhala. A potom som ho našiel v izbe na stolíku. Je niekde sama, ešte ani mobil nemá. a zachvíľu sa bude stmievať. Začal som sa báť ešte viac. Zavolal som teda Jhopovi. S ním vždy riešim problémi. A on povedal, že hneď príde aj s ostatnými. Šli sme ju hľadať, no bezvýsledne. Vtom prišli domov rodičia, všetko som im povedal. Ochvíľu som počul v zámke kľúč. Zastavilo sa mi srdce. Anne. Bola to Anne. Stála tu, živá a zdravá. Hodil som sa jej okolo krku a rozplakal som sa. Normálne som sa rozplakal. Bol to neuveriteľný pocit. Neuveriteľná úľava. Už som si v hlave vytváral tie najhoršie scenáre...

Tak, ďalšia časť je na svete. Čo na ňu hovoríte?