Zlý chlapec

3.

V pondelok ráno nastala hodina dejín kultúry. Celé nedeľné popoludnie som strávila robením prezentácie o historických remeslách.
Juraj vbehol do triedy medzi poslednými s rovnakými roztrhanými rifľami. Dnes mal však obuté čierne tenisky a biele tričko vystriedal za čierne.
Bez pozdravu sa posadil vedľa mňa. Na lavicu pred neho som položila papier s remeslami, ktoré bude prezentovať on. 

,,Čo je to?" opýta sa po krátkom čítaní. 

,,To budeš vravieť v prezentácií." Ani sa naňho nepozriem. 

,,Zabudni." Posunie mi to nazad. Myknem plecami. Je mi to jedno. Svoju časť úlohy som zvládla. To že je on lajdák a vôbec sa nepokúsil kontaktovať ma a pomôcť mi nie je môj problém. 

Do triedy vojde učiteľ. Všetci sa na pozdrav postavíme. 

,,Posaďte sa." zamumle učiteľ. S povzdychnutím sa posadím. Toto vstávanie je smiešne. 

Kútikom oka som si všimla, že si Juraj posunul papier späť pred seba.
Po troch prezentáciách nasledovala tá naša. 

,,Tak ako sa vám spolu pracovalo?" opýtal sa učiteľ.

,,Výborne." zaklamem. Juraj sa na mňa zvláštne pozrel. 

Začala som úvodnými slovami. Niekoľko prvých slajdov som prerozprávala z pamäti. Prepla som na Jurajov slajd. Rozbúchalo sa mi srdce, keď začal Juraj rozprávať vety z papiera. Prečo sa hrá na idiota, keď sa dokáže za pár minút naučiť to čo sa ja učím hodinu?                                             Venovala som mu krátky pohľad. Zrejme ho potešil výraz mojej tváre. 

,,Obom dávam jednotky. Dnes zatiaľ najlepšia prezentácia." skonštatoval nakoniec učiteľ, keď sme si sadali. 

,,Prečo si nepovedala, že som ti vôbec nepomáhal?" opýta sa zrazu. 

,,Lebo som nechcela, aby mi zhoršil známku." odpoviem. ,,Nedal by ti zlú známku. Mne by dal zlú známku." oponuje mi. 

,,Možno som nechcela, aby si dostal zlú známku." Myknem plecami. 

,,Prečo sa staráš o to aké mám známky?" vytlačí nahnevane pomedzi zuby. Neodpoviem. Prečo to robím? Môže mi byť ukradnutý... 

**

Po škole som sa rýchlo prezula v šatni do svojich vychodených čiernych topánok. V ruke som držala fascikel plný zošitov. Ako som sa zohla pri ukladaní prezuviek do skrinky, všetky sa mi zosypali na zem. 

,,Ále, dočerta!" zanadávam si pre seba.                                                                                                                               
,,Aké milé." začujem Jurajov hlas za svojim chrbtom.                                                                                               
 ,,Čo má byť milé na tom, že mi padli zošity?"                                                                                                       
 ,,Myslel som skôr tú nevinnú nadávku... Dočerta." napodobnil dievčenský hlas. Piercing sa mu pritom zaleskol.                                                                                                                                                                         Prevrátim očami a začnem si zbierať zošity. Juraj mi samozrejme nepomohol. Nie je predsa ten typ chlapa ako v romantických seriáloch.                                           
,,Nikdy som si nemyslela, aký si gentleman." skonštatujem, hrajúc prekvapenie. Zamknem si skrinku a otočím sa na odchod. V mysli som ešte stále videla jeho krásnu tvár s ktorou sa pohrával arogantný úsmev.                                                                                    
,,Musím si robiť dobrú povesť." povie kdesi za mnou.                                                                                               
,,Css..." Na nič som sa nezmohla. Arogantný pako.                                                                                                     
,,Čo ckáš, je to tak."                                                                                                       Prečo ide stále za mnou? Nemám chuť sa s ním rozprávať. Najskôr do mňa skočí, prečo mu pomáham a teraz dobiedza. 

,,Nerozprávaš sa so mnou?" opýta sa keď vyjdeme zo školy.

,,Čo chceš?" zastavím sa a takmer sa utopím v jeho modrých očiach.

,,Na tých dejinách... Nechcem, aby si mi pomáhala. Nežiadal som ťa o pomoc, tak mi nepomáhaj." povie vážne. 

,,Robila som to hlavne kvôli sebe." odvrknem. 

Zdvihne obočie.,,Bifľa." Vycedí pomedzi zuby a otočí sa na odchod. 

Tak toto sa ma vážne dotklo. A je to o to zvláštnejšie, pretože mi to povedalo už mnoho ľudí pred ním, ale nikdy som si to nebrala k srdcu. Tak prečo teraz? Prečo ma štve jeho názor na mňa?