Zlý chlapec

5.

,,Oh. Nieee. On nie je... Nezomrel. Teda aspoň dúfam. Moji rodičia sa rozviedli, keď som mala desať. Naposledy som ho videla pred tromi rokmi." začnem rýchlo vysvetľovať. 

Viditeľne mu odľahlo.  ,,Už som myslela, že sme načali zlú tému. To mi je ľúto." povie zrazu. 

,,Už je to za mnou." Mávnem rukou.
Zahľadí sa mi hlboko do očí. Do detailov si začnem prezerať jeho tvár. Pohľad sa mi zastaví na jeho piercingu. 

,,Čo tak na to pozeráš?" Pery sa mu skrivia do úškľabku. 

,,Rozmýšľam, ako to asi muselo bolieť... A že ja by som si nikdy nič podobné nedala." Zaškerím sa. Na chvíľu zabudnem na strach. 

,,Vôbec to nebolelo." povie a oblizne si pery.
Asi mi práve srdce vynechalo jeden úder. Ako som to zistila? Dostala som krátke zahmlenie mysle, pre nedostatok okysličenej krvi v mozgu.
Musela som pár krát zažmurkať. A ďakovala som všetkým svätým, že sedím. Aj keď to bolo v niekoľko metrovej výške.
Našťastie si nič nevšimol. Pozriem na hodiny. Mám presne desať minút na návrat domov. 

,,Vypršal čas?" opýta sa. Prikývnem. 

,,Netuším ako sa postavím a nezabijem sa pritom." poviem a znova ma prepadne strach z výšok. 

,,Posuň sa trochu dozadu a normálne sa postav." povie a len len, že neprevráti oči. Počká, kým urobím čo povedal. Potom ma nasleduje, kým si začnem oprašovať biele šaty. Na to som nepomyslela. 

,,Dočerta, mám špinavé šaty." zanadávam. Začne sa smiať. 

,,Čo je na tom zase vtipné?" zdvihnem obočie. 

,,To tvoje, dočerta, si daj patentovať..."

,,Prečo?" začnem premáhať úsmev. 

,,Nepoznám nikoho, kto hovorí dočerta. Mal by som ťa naučiť nejaké poriadne nadávky. Si veľmi slušná." Začne krútiť hlavou. 

,,Alebo ty si veľmi neslušný." podpichnem ho s úsmevom a začnem kráčať dolu železným schodiskom. 

,,Nie som neslušný, len mi chýba trocha slušnosti. To je rozdiel." začujem ho za sebou. Ticho sa zasmejem. Začína sa mi páčiť. 

,,Čo je?" 

,,Ale nič..." pokrútim hlavou. 

,,Nie, vážne povedz mi to. Nebudem sa smiať." 

,,Nič,len... Mám rada filozofické reči" 

,,Povedal som niečo filozofické?" opýta sa s úsmevom, keď mi začne vyťahovať tašku spoza múrika. Opráši ju a prehodí si ju cez plece. 

,,Prekvapivo sa ti niečo filozofické podarilo vypustiť z úst." usmejem sa naňho. 
,,Čo to bolo?" 

,,Á to je mi ale smola.  Ako sme sa tu tak rozprávali... Ja som to proste zabudla, prepáč." Rozhodím rukami hrajúc sklamanie. 

,,Si zlá!" povie zrazu, akoby práve zistil, že Zem je guľatá. 

,,Nie som. Som len... Som zlá." Myknem plecami. ,,Musíš sa s tým naučiť žiť." 

,,Povedz mi to!" zahučí zrazu.

,,Nie! A už radšej zmeňme tému." Mávnem rukou. Nahlas si vzdychne a z pravého vrecka začne vyťahovať balíček cigariet. Jednu si vloží do úst. Vycíti môj pohľad, ktorým som ho celú dobu sledovala. Prevráti očami a cigaretu vráti opäť do balíčka. 

Vlasmi zakryjem úsmev. ,,Poď rýchlejšie... mama ma zabije ak budem meškať. A zajtra je škola musím sa ešte učiť." poviem a zrýchlim. 

,,Prečo sa stále učíš?" odbije ma. 

,,Nebudem ti odpovedať, viem, že to nemá význam." vrátim mu to. Zahneme za roh ulice na ktorej bývam. Otočím sa k nemu. 

,,Nemám ťa odprevadiť?" zdvihne obočie. 

,,Nie odtiaľto to už zvládnem sama." usmejem sa nervózne. Mlčí. 

,,Čo je?" opýtam sa. 

,,Ty nechceš, aby ma tvoja mama videla. Bojíš sa jej." skonštatuje. Prehltnem. 

,,Tak to nie je... Iba, nemám náladu na vysvetľovanie." Myknem plecami. Mlčky mi vráti tašku a otočí sa na odchod. 

,,Ahoj." poviem jeho chrbtu. Po chvíli si zapáli a zahne za ďalší roh. Zakloním hlavu a vydám umučený vzdych. 

,,Dočerta! Som krava. Hrozná, sprostá krava.Sebecká a zlá..." začnem si nadávať celou cestou domov. 

,,Mama?" zakričím na chodbe. Vybehne z kuchyne. 

,,Kde si bola tak dlho?" 

,,Bola som sa prejsť." myknem plecami. ,,Chôdza je predsa zdravá." 

Zamračene si prezrie moju tvár. ,,Čo sa ti stalo? Si nejaká zvláštna." 

Prevrátim očami. ,,Idem sa radšej učiť." poviem a začnem kráčať hore schodmi do svojej izby.
Na učenie som sa však nemohla sústrediť. Celý čas som myslela na to, ako sa so mnou rozlúčil. Vlastne nijako. Som hlúpa.
Prečo nechcem, aby ho mama videla? Veď je to moja vec, kto sa mi páči a s kým chcem tráviť svoj čas.
Možno preto, že mám dojem, že mi niečo tají? Aj tak vie o mne viac ako ja o ňom.
Je to zložité. Celý môj život je zložitý.
Konečne som mala možnosť ujsť zo svojho každodenného stereotypu... Vstať, ísť do školy, prísť zo školy, učiť sa a ísť zase spať. Ale mojou špecialitou je všetko pokaziť. Výborne.
Môžem si s hrdosťou pogratulovať.