O dva roky neskôr ,,Nevieš kde je Dylan?"spýtala som sa Crystal.,,Netuším."povie.Vzdychnem si.,,Od včera mi neodpisoval na správy."poviem a skloním hlavu.Chýba mi.Predsa je jeden z mojich najlepších priateľov.Vzdychnem a ideme na deják.Celý deň som ticho.Prídem domov a pozriem sa na facebook.,,Stále neodpísal."vzdychnem si.Dám si na seba športovú podprsenku a legínové kraťase.Zoberiem si mobil a sluchátka.Obujem sa a zapnem si hudbu.Bežím v meste,ale pach áut a odpadkov mi nieje veľmi príjemný. Je tu aj veľa ľudí.Prebehnem cez mesto do lesa.Bežím po chodníčky popri ceste.Stmieva sa a les začína byť strašidelnejší ako cez deň.Začujem krkavce.,,Krkavce?!"zakričím vystrašene.Mám strach z krkavcov.Preglgnem a hľadám cestu preč z lesa,tak,že idem stále po chodníčku a dúfam,že smeruje do mesta.V diaľke vidím človeka.Jeho črty mi niekoho pripomínajú.,,Dylan?"zamyslím sa.Je otočený k lesu a pozerá.Čo mu načisto šibe?Utekám za ním a zadýchane poviem:,,Dy...Dylan čo tu robíš?".,,Čo tu robíš ty?"odfrknem.,,Ja som sa pýtala prvá."poviem.,,Pozerám na les."povie.,,Urgh!No ja tu chodím behať.Teda keď stíham."Zasmejem sa.
,,Nemala by si tadiaľto chodiť."odpovie Dylan tajomne.Čo mu je?,,Dylan,čo sa stalo?"opýtam sa ustráchane.,,Mne nič,ale tebe sa niečo môže stať."odpovedal zase tajomne.,,Dylan.Ja neviem či je toto hra,ale nemôžeš byť zase normálny Dylan?"odfrknem.Otočí sa ku mne.Je celý vyblednutý.Približuje sa bližšie.Neviem čo mám od neho čakať.Zrazu sa mi prilepí na pery.Cítim z neho iba temnotu.Tá temnota ma láka.Čo sa deje?Bozkávám za s ním a ani o tom neviem.Šibe mne alebo nemu?Zachvíľu ma temnota oblapila a zatienila.,,Nepribli...ž...žuj sa ku mne."sekavo povedal.Akoby s niečím bojoval.S niečim v jeho vnútri.To bolo posledné čo som počula.
Zobudím sa v nemocnici.Čo sakra robím v nemocnici?!Všetky moje myšlienky preruší nečakaný piskľavým zvuk v mojej hlave.Chytím sa prstami za spánku a snažím sa upokojiť.Nakoniec zakričím z celých síl.Okná okolo mňa za rozbijú a ja padnem na posteľ.Môžem hýbať očami,ale všetko ostatné mám paralyzované.Dvere sa otvoria a tam stojí sestrička,ktorej krváca z ucha.Príde ku mne a skontroluje ma.Dá mi sedatíva a ja už nepočujem čo hovorí.
,,Neboj sa.Neboj sa Holland.Prežila si smrť."počujem chrapľavý hlas.Nič nevidím.Iba počujem ten hlas.,,Si silná.Raz bude tvoja duša moja.Je taká silná.A ten strach,ktorý z teba cítim."zavzdychá mi pri uchu.Skúsne ho.Zrýchlene dýcham a cítim len temnotu.Zabíja ma.,,Holland.Niesi len človek.Si z časti anjel.Z druhej časti démon.Veľmi silný.Tvoja duša je úžasná a to telo."zavzdychá mi zase pri uchu.,,Ja...Ja.Nechajte ma napokoji."poviem.Zrazu všetko vidím.,,Prečo má neoslovíš menom?"zasmeje sa.Dylan.Zastaví sa mi dych.Chcem skolabovať.Čo sa mu stalo?!,,Mne nič."zašepká mi do ucha a postaví sa predomňa.Svetlo blikalo a ja som bola vystrašená ako nikdy predtým.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Zobudím sa a lapám po dychu.Bol to len sen.Upokojím sa a vidím,že sa môžem hýbať.Za pár minút prišla sestrička a podala má domov.Napísala mi predpis na lieky a ja som išla domov.Zamierila som do lekárne a kúpila si lieky.Na mobile Otvorím bránu a idem cez záhradu.Kľúče od domu vidím položené v kvetináči.Kde sú?Odomknem si a vojdem dnu.Idem do obývačky a na stole vidím lístok.
Išli sme na víkend k tete Clary.Viem že ju nenávidíš.Nieže sa ti ešte niečo stane.Boli sme za tebou v nemocnici,ale spala si.V pondelok sa vidíme! -Mama
Som unavená,tak sa zoberiem a idem spať.Ešte predtým než zaspím vidím na mobile asi milión správ od miliónov ľudí.Zajtra na to odpíšem.Stále rozmýšľam o tom sne.Nemôže to byť pravda.
Zase som v blikajúcej miestnosti.S Dylanom.Alebo niečím,čo sa podobá Dylanovi.Strasie ma.,,Tak ty neveríš?"arogantne sa zasmeje.,,Neverím rozprávkam."usmejem sa.,,A povieš mi tvoje meno? Pretože Dylan niesi!"zakričím naňho.,,Som Dylan O'Brien.Ten pravý."zasmeje sa.,,Ja chcem môjho najlepšieho priateľa Dylana O'Briena!"zakričím a idem mu dať päsťovku.Zadrží mi ruku a zasmeje sa.Silno mi zatlačí na zápästie a ja sa zosuniem na zem.Syknem.Pustí mi ruku a ja si ju inštinktívne chytím.,,Na mňa toto nezaberie maličká."povie a vysmieva sa mi do tváre.Som ticho.Zdvihne ma a ide bližšie ku mne.Ja sa posúvam dozadu a narazím na stenu.Obtrie jeho peru o tú moju.Zrýchlene dýcham.,,Si len moja!Zapamätajte si to."povie chladným hlasom.,,N...niesom!"zakoktám sa.Tak veľmi ho chcem pobozkať.Priťahuje má,ale aj nepriťahuje.Môj pulz narastá.Okolo mňa začne svietiť biele svetlo.Pohľťuje celé moje telo.Moje telo ho vydáva.Prúdi z môjho tela.Na chrbte pocítime nehorázne bolesť,ktorá má položí na kolená.Začnú sa mi lámať lopatky.Kričím a zvíjam sa od bolesti.Niečo sa mi snaží dostať na povrch.Akoby sa to tam skrývalo od môjho narodenia.Pretrhne mi to kožu a dostane sa to von.Veľmi mi to ťaží chrbát.Pozriem na Dylana a vidím v jeho očiach prekvapenie.,,Niekto tu je ešte mocnejší,než som čakal."žasne a pritom sa pozerá za mňa.Pomaly otáčam hlavua vidím,ako mám z chrbátu vystrčené obrovské krídla.Mohli mať 2-3 metre.Boli celé biele s koncami čiernymi.Boli nádherné.Pozriem na Dylana.,,Teším sa na naše ozajstné stretnutie."tajomne povie.
Zobudím sa a nemôžem uveriť tomu,čo sa mi snívalo.Chytím si rýchlo chrbát,ale žiadne krídla tam niesu.Vydýchnem si.Oblečiem sa a rýchlo utekám tam kde som bola naposledy.Dobehnem na tú čistinku a obhliadnem sa.Nikto nikde.Pred sebou vidím les.Veľmi hustý les.Rozbehne sa tam s úmyslom nájsť Dylana.
Ako tak beżím hlbšie,les je čoraz tmavší.Vidím pri strome chlapca.Asi šesť ročného.Má kratšie čierne vlasy,vyblednutú pokožku a je celý v čiernom.Trochu sa ho bojím,ale podídem k nemu.,,Čo,čo tu robíš?"spýtam sa koktavo chlapca.,,Ja som tu zomrel."povie a pozrie sa na mňa.Jeho oči naberú čiernu farbu a ja viem,že som to pokazila.Rozbehne sa preč,ale chlapec sa z ničoho nič objaví zase predomnou.Zrýchlene dýcham a neviem,čo mám robiť.Som v pasci. Chlapec ide Pomalým krokom ku mne.Z každej strany!Do riti!Do riti!Do riti!Preč ok som sem išla?!Chlapec sa zastaví a naberie iba jednu podobu predomnou.Pozrie na mňa a chutí ma za ruku.Cítim,ako zo mňa odchádza energia.Stlačí ju ešte silnejšie a ja lapám po dychu.
Na chrbte zacítim tú istú bolesť,ako v mojom sne.Kričím a chlapec odomňa odstúpi.Krv mu tečie z uší,nosa a úst.Nakoniec padne na zem.On zomrel?Ja som ho zabila?Ja?Chytím si lopatky,ale necítim žiadne krídla.Uf!Uvidím Dylana.Kráča pomaly ku mne.Zastaví pri mne a pozrie na chlapca.,,Čo tu robíš?!"zakričí.,,Hľadám ťa!"zakričím aj ja.,,Ako si ho zabila?"tvrdo sa opýta.,,Ja som kričala od bolesti a on...on..."koktám.,,Nemáš tu čo robiť!"zavrčí.,,Utekaj dom-"nedokončí a potom sa usmeje.Pobozká ma a mňa to omráči.
Hello! Páči sa vám,ako sa príbeh vyvíja?Nakoniec,ako ste si všimli som preskočila tie dva roky:3Dúfam,že vám to až tak nevadí.Keď som si predstavovala toho chlapčeka nebolo mi najpríjemnejšie a vám?:DZa komenty a voty budem veľmi šťastná:) Bye darlings!♣♣♣
