Zlý chlapec 2

1

 Sedela som spolu s Maťou v čakárni. Obe sme nervózne listovali módne časopisy a klepkali si nohou. Čakali sme na naše kaderníčky, kým dočešú naše dve spolužiačky. 

Dnes sa totiž v škole koná maturitný ples. Konečne!
Celé štyri roky sa teším len na túto chvíľu. Posledná možnosť zabaviť sa pred tvrdou drinou a učením sa na maturitu.

,,Pozri sa na toto... Toto je dnes v móde?" Ukázala na vážne zle učesanú ženu v luxusnom časopise. Začala som sa smiať.

,,Nie som si istá, či je niečo s nami zle, alebo je to vážne zle učesané..." dodá. Ja sa už naozaj nahlas smejem. 

,,Proste je to zrejme v móde... My sa do toho nevyznáme." poviem napokon. Mykne plecami a urobí grimasu. Pokrútim hlavou potláčajúc ďalší výbuch smiechu. V tom mi začne vibrovať mobil. Pozriem sa na displej. Juraj. Rýchlo prijmem hovor.

,,Áno?" 

Na druhej strane sa ozve smiech. ,,Čo áno?" 

Prevrátim očami. ,,Mám povedať nie a zložiť?" Teraz sa zasmejem ja. 

,,Prepáč. Len som ti chcel oznámiť, že po teba dnes večer prídem svojím..." naťahuje slová ,,Počkaj si - autom." dodá. 

Takmer mi vypadne mobil z ruky. Juraj má vodičák už dlho, ale rodičia mu jasne naznačili, že auto mu nekúpia. Samozrejme vďaka mne si zlepšil známky. Možno to obmäkčilo ich srdcia.

,,Akože, vlastným autom?" Musím sa ubezpečiť. 

,,Ako si chceš inak vyložiť spojenie... svojim autom." Začne ma podpichovať. 

,,Gratulujem k novému autu. Dúfam, že ti bude slúžiť a že budeš jazdiť bezpečne... Hlavne keď v ňom budem sedieť ja." Usmejem sa. 

,,Ďakujem.. To už znelo lepšie. Ani sa neopýtaš aká značka?" 

,,Juraj, môžeš mi to prezradiť, ale aj tak sa ja do toho nevyznám, posúdim ho, keď ho uvidím." 

Teraz sa už nahlas rozosmeje. ,,Máš pravdu. Nemalo by to zmysel. Tak sa vidíme večer." povie a ja počujem, že sa usmieva. 

,,Juraj, dúfam, že máš oblek." Napadne ma zrazu. Ešte som ho v ničom slušnom nevidela. Takmer počujem, ako prevracia očami.

 ,,Lucka o nič sa prosím ťa neboj. Ľúbim ťa." povie a zloží.

,,Aj ja teba." poviem si pre seba a hľadím na mobil.  

,,Čo sa deje?" opýta sa Maťa vedľa mňa. 

,,Volal Juraj. Vraj má auto." 

Prekvapene sa na mňa pozrie. ,,Rodičia mu kúpili auto? Ja mať takého syna, tak mu nekúpim ani žuvačky..." Začne sa smiať. 

Pokrútim hlavou. ,,Prestaň. Vôbec nie je taký, akého ho všetci vidíte." 

,,No veď nebuď podráždená. To je môj názor." ohradí sa rýchlo. 

,,Veď dobre." poviem iba, pretože sme už na rade. Každá si sadneme do jedného kresla. 

,,Tak čo Lucka? Ako si to predstavuješ?" opýta sa ma teta Zdenka. Bola mamina spolužiačka na strednej. 

,,Chcela by som to nejako takto." Ukážem jej fotku na mobile. Bol to jednoduchý drdol. Štica bola zapletená vo voľnom priberanom vrkoči, ktorý končil v jemných poprepletaných vlnkách v objemnom drdole. ,,A ak by sa nejako dalo, chcela by som tam tento venček." Usmejem sa. 

,,Presne viem, ako ti to urobím." Potmehúdsky sa usmeje a vezme si odo mňa venček s jemných bielych kvietkov. 

O asi trištvrte hodinku som mala účes hotový. 

,,Čo hovoríš?" opýta sa Zdenka. 

,,Je to krásne, úplne mi to vyrazilo dych. Ešte krajšie ako na tej fotke!" Usmejem sa na svoju tvár v zrkadle. 

Môj účes bol trošku komplikovanejší ako Matin. Ona má totiž krátke vlasy, ktoré si nechala iba trochu povypínať, aby jej napadali do očí.
Prestupovala v čakárni. Rýchlo som preto zaplatila a po hodine a pol sme mohli konečne opustiť kaderníctvo. 

,,Lucka... Dnes je to asi po prvý krát, čo ti závidím tvoje vlasy. Vážne, si krásna..." povie Maťa. Pozriem sa do jej zelených očí. 

,,Čo je zlé na tvojich vlasoch? Prestaň. Tebe sa to takto hodí." poviem trochu podráždene. Neznášam, keď si niekto namýšľa, že sa mu niečo nehodí. 

,,Dnes nás čaká veľmi príjemný večer, musíme sa tešiť!" Usmejem sa a nasadneme do Matinho auta.

***

Okolo piatej po dlhom telefonáte s Maťou som sa začala chystať na ples. Naniesla som si trochu mejkapu. Použila tmavozelený očný tieň, namaľovala si linku a mihalnice. Na ústa som si nedala nič. Predsa nechceme, aby mal Juraj pery od rúžu... Usmejem sa do zrkadla. 

Teraz šaty. Juraja som do svojej izby nepustila už týždeň, aby náhodou nezbadal moje šaty. Ušité boli v štýle gréckej bohyne. Široké ramienka, žiadny výstredný výstrih. Kovová obruč cez pás a dlhá jemná látka siahajúca až po zem.
Farba bola jemne šedá, výborne sa hodila ku kovovej obruči. K nej som tiež zladila dva hrubé kruhové náramky na obe ruky a  drobné náušnice rovnakej farby. Aby som neporušila grécky štýl obula som si biele sandále. 

Spokojne som sa pozerala na svoj odraz v zrkadle. Ešte som zo stolíka vzala listovú kabelku a zišla do obývačky za mamou. 

,,Tak? Čo povieš?" opýtam sa. 

,,Asi som ťa mala pomenovať Afrodita..." povie pochvalne. ,,Vyzeráš úžasne." Usmeje sa. 

,,Ďakujem." 

,,Príde Juraj po teba?" opýta sa neutrálne. 

Bola som prekvapená. Ako som tušila, Juraja nemá veľmi v láske. Dlho som ju psychicky pripravovala na stretnutie s ním. Dopadlo to trápne. Ticho sme sedeli v kuchyni a nemo hľadeli jeden na druhého, až kým Juraj neodišiel domov. Od vtedy tu bol iba pár krát. Ale každý raz bol trápnejší ako ten predošlý.

Po polročnom vysvedčení sa však čosi zmenilo. Sem- tam sa ho opýtala aj na jeho záujmy a na rodičov. Čo bolo len dobre. Ale s Jurajom sme si povedali, že to nebudeme veľmi preháňať. Jedna návšteva do týždňa stačí až až... 

,,Áno, už by mal byť tu. Ideme jeho autom." poviem a pozriem na hodinky. O desať minút by tu už mal byť. 

,,Jeho autom? V žiadnom prípade." Pokrúti hlavou mama. Nič na to nepoviem. Nemá na výber. 

,,Asi je už tu." poviem lebo začujem auto. Pozriem sa von oknom. Srdce mi priam poskočí, keď zbadám Juraja vystupujúceho z tmavého auta v naozaj úžasnom, priliehajúcom obleku. 

,,Dočerta..." zašepkám si sama pre seba. 

Vlasy mal trochu upravenejšie ako obvykle. Asi použil aspoň po bokoch hrebeň. Rýchlo som odstúpila od okna, aby ma nezbadal. 

,,Ty sa červenáš?" opýta sa mama premáhajúc smiech. 

,,Počkaj až ho uvidíš." Len čo som to povedala zazvonil zvonček. 

Kým mama išla so smiechom otvoriť dvere, ja som sa snažila dostať pod kontrolu teplo, ktoré sa začalo rozlievať po mojom tele.

,,Panebože, Lucia upokoj sa!" zašepkala som karhavo sama sebe. 

,,Dobrý večer." Začula som jeho známy hlas. Znova mnou prešiel nával tepla. Dlane sa mi začali nenormálne potiť napriek tomu, že som ich mala studené. 

,,Ahoj Juraj, poď ďalej. Urobím vám fotku." povie mama. 

So zatajeným dychom som naňho čakala v strede obývačky.