Zlý chlapec 2

2.

Buchnutie dverí. Blížiace sa kroky. Vojde do obývačky a na chvíľu ostane stáť s otvorenými ústami. 

Ja sa slabo usmejem a naozaj dôkladne si ho pohľadom prezriem od čiernych topánok až po najvyšší vlas na hlave. Už sa neviem dočkať, keď budeme sami...

Božemôj, čo sa to s tebou deje Lucia?

,,Ste taký rozkošní." povie mama. Čo ma prekvapí ešte viac. Nikdy môj vzťah s Jurajom neodsúdila, ale ani ho nikdy nepovolila. Dnes sa správa divne.

Keď vidí, že nevieme čo povedať radšej rýchlo navrhne fotku. Postavíme sa vedľa seba. Ja chytím Juraja za nastavené rameno a spoločne sa usmejeme do fotoaparátu. 

,,Príjemnú zábavu prejem. A Juraj." povie ešte mama pred tým, než zavrie dvere. Juraj sa splašene otočí. ,,Nezabudni, že v tom aute vezieš moje dieťa." povie varovne. Ja sa ticho zasmejem. 

,,Budem veľmi obozretný a opatrný." Usmeje sa aj on. Iba nám zakýva a zavrie dvere. 

Pozrieme sa rozpačito na seba. Ja sa cítim, akoby som s ním ani nechodila a videla ho prvý raz.

,,Môžeme?" opýta sa a ukáže na svoje auto. Bolo čierne a vyzeralo byť nové. 

,,Pekné." poviem iba. Prudko otvorí dvere na strane spolujazdca. 

,,Pekné !? To auto je úžasné! A je iba moje! Tak buď prosím konkrétnejšia." povie takmer urazene, ale vidím na ňom, že sa teší. Priam je ako vo vytržení, takého som ho ešte nevidela.
Sadne si vedľa mňa a vloží kľúč do zapaľovania. Spýtavo sa na mňa pozrie. 

,,Hmm... To auto je krásne, nové  a pekné. Neviem Juraj, páči sa mi!" začnem habkať, čo mám asi povedať? Je mi jedno čo je to za auto. Hlavne že ide a odvezie ma tam kam má. 

Juraj si nahlas vzdychne a pokrúti hlavou. Nakloní sa bližšie ku mne a ja som rada, že sedím, lebo asi by som teraz padla z nôh.
Nakloní sa až k môjmu uchu. ,,Keď som ťa dnes zbadal, druhý krát som sa do teba zaľúbil." Asi mi srdce vynechalo pár úderov. Chcel sa odtiahnuť, ale ja som ho zastavila. Rukou som ho chytila za zátylok a tiež mu zašepkala do ucha. ,,V tom obleku vyzeráš naozaj neodolateľne." Pobozkám ho na čierny tunel v uchu. 

Ticho sa zasmeje a nežne ma pobozká. A potom ešte a ešte. ,,Prídeme neskoro." zašepkám mu do pier. Pokrúti hlavou. ,,A asi sa mama pozerá z okna." To ho presvedčí. Naštartuje a konečne vyrazíme ku škole. 

Zaparkuje na parkovisku a taktiež sa ponáhľa otvoriť mi dvere. Zbadám Maťu a Romana. Nechodia spolu, ale sú na dobrej ceste. A ja im to prajem.
Juraj mi nastaví rameno a spoločne vykročíme do školy. 

,,Začínam si myslieť, že sa z teba stáva gentleman." Zasmejem sa keď čakáme v rade na vstup.
,,Nezvykaj si. To iba dnes." Vyškerí sa ako slniečko a na lícach sa mu urobia jamky. Ach ako ho ja zbožňujem. 

Po príchode som vážne onemela. Naša školská telocvičňa sa premenila na plesovú sálu. Až som nemohla uveriť vlastným očiam. 

,,Je to ešte krajšie, ako som počula." poviem prekvapene. Sála bola plná maturantov a videla som aj pár učiteľov. 

,,Ideme si obzrieť bufetové stoly?" opýta sa zrazu Maťa vytešene. Pokrútim pobavene hlavou. 

,,Švédske stoly? To vážne? Začínam mať pocit, že vstup do telocvične bol nejaký portál do amerického filmu." skonštatujem pri pohľade na punč a jednohubky. Juraj vyprskne smiechom a skoro sa zadrhne lineckým pečivom. 

Po privítaní a otvorení maturitného pesu, začala tá najväčšia zábava. Začalo sa vo veľkom tancovať.

 My s Maťou a chalanmi sme sa rozprávali pár metrov od parketu. Až do chvíle, kým nepustili moju pieseň. Vtom momente som ťahala Juraja za ruku na parket. 

,,Ale no táááák. Juraj, to je Rebel Yell!!!  Nemôžeš mi to urobiť!" kričala som pobavene keď sa začal vzpierať. Nakoniec sa však podvolil mojim presvedčovacím schopnostiam. Prvý krát sme spoločne tancovali na verejnosti. Iba sme skákali a smiali sa, ale potom ma začal poriadne vykrúcať, až sme vrážali do ľudí okolo. 

Rýchle pesničky vystriedal slaďák. Juraj sa víťazoslávne usmial a potiahol ma za pás čo najbližšie ku sebe. Spoločne sme sa knísali do pomalej hudby. Ja som sa oprela čelom o jeho bradu, zavrela oči a vychutnávala si túto krásnu chvíľu. 

Naozaj. Som v americkom filme. 

,,Si krásna." povie tak ticho, aby som ho počula iba ja. Z jeho pleca presuniem ruky okolo jeho krku a zakloním hlavu, aby som mu videla do očí. 

,,Ty si krásny." zašepkám s úsmevom. 

Pieseň skončí. ,,Chceš niečo na pitie?" opýta sa ma. Prikývnem. ,,Hneď som späť. Nikam nechoď." Pobozká ma na čelo a odíde smerom k stolom s jedlom. 

,,Och, Lucka, ja som ti to ešte nepovedala, ale vy sa ku sebe s Jurajom hrozne hodíte." povie mierne pripito Maťa. 

,,Maťka, už si mi to asi raz či dvakrát povedala." poviem pobavene. Už mi to vraví  šiesty raz. 

,,Vážne? Ja už ani neviem..." začne sa smiať. V tom však čosi zbadá. ,,Lucka..." povie s vyvalenými očami. Pozriem sa jej smerom. V tom momente mi zmizne úsmev z tváre. 

Obe sme sledovali tú hroznú Eru ako sa kvačká po Jurajovi. V tom ho pobozká. A on, sa neodťahuje.
Prudko sa nadýchnem neschopná žiadnej vhodnej reakcie. 

Nič viac nepotrebujem vidieť. Otočím sa a bežím preč. Pred telocvičňou sa musím pár krát zhlboka nadýchnuť. Párkrát zažmurkám, aby som neplakala. 

Určite to urobil naschvál. Vyhovoril sa na pitie, a pritom chcel ísť iba za ňou. Hnusný sviniar! 

Rýchlym krokom sa pohnem smerom domov. Ešte, že to nemám veľmi ďaleko. Desať minút rýchlej chôdze mi pomôže predýchať situáciu. Znova si spomeniem na výjav spred pár minút a viem, že toto len tak ľahko nepredýcham. 

Rukou si zotriem slzy čo sa mi pustili po tvári. Trochu zrýchlim. Ešte pár ulíc, a môžem si konečne ľahnúť do postele a poriadne si  poplakať. 

Predo mnou sa zrazu zjaví partia troch opitých chlapcov. Snažila som sa nenadväzovať očný kontakt.
Neskoro. Asi ma aj tak zbadali. Začali sa hnusne rehotať a ešte veselším krokom sa pustili mojím smerom. Znova som zrýchlila. Už som skoro bežala.

Oni sa však rozdelili a skrížili mi cestu. ,,Kam ideš tak neskoro v noci?" 

,,Dajte mi pokoj. Choďte preč!" Snažila som sa ich odpálkovať, ale narastala vo mne panika. Ktosi ma chytil za zadok. Otočila som sa a tresla mu poriadne zaucho. Jeho dvaja kamaráti sa začali rehotať. 

,,Chyťte ju!" povie nahnevane. 

Jeden ma už silno zdrapí za ruku, keď zbadám svetlá auta. Ja som sa stále snažila vymámiť zo zovretia. Asi ma však človek v aute zbadá, pretože hlasno zabrzdí pár metrov od nás. Jeden z opilcov sa rozuteká preč. Dvaja však na prichádzajúceho človeka čakali.

Vyvalím oči, keď zistím, že je to Juraj. Takého rozzúreného som ho ešte nevidela. Vlasy mal divoko stojace do všetkých strán. Sako mal vyzlečené. A z jeho pohľadu som mala strach aj ja. 

,,Okamžite ju pusti, lebo ti tú ruku zlomím." povie tichým ale hrozivým hlasom. Ešte aj mne prejdú zimomriavky po chrbte. Opilec ma okamžite pustí. Ja rýchlo prebehnem ku Jurajovi a chytím ho za napnutú ruku a košeľu na chrbte. Len nech neurobí žiadnu hlúposť.