Cassandra Hill

1. časť prológu

Londýn 1812

Začalo sa to pár dní pred prvým školským dňom. Útly blond chlapec sa prechádzal ulicami mesta vo svojich najlepších topánkach, aké doma našiel. Oblečené mal len ošúchané hnedé nohavice a kaki sveter po starom otcovi z matkinej strany. Na prvý dojem pôsobil veľmi podvyživene, ale aj tak vyzeral lepšie, ako jeho rodičia. Tí by preňho zniesli aj modré z neba, i keď toho toľko nemali. Jednalo sa o ľudí bez mien. Ó áno, vo vtedajšej spoločnosti nemali právo nosiť meno tí, ktorí vládu nijako neposilnili. Boli to takzvaní vyvrheli.

Keď chlapec míňal ulicu s obchodom plným cukroviniek od výmyslu sveta, zastavil sa pri výklade už spomínaného obchodu a túžobne sa zapozeral na lízanku takmer väčšiu ako bol on samotný. Bola čokoládová, posypaná kokosom a hrozienkami. On nikdy čokoládu neochutnal, práve preto ho to ešte väčšmi mrzelo. Predstavoval si, ako asi môže chutiť, videl, ako sa iným deťom až doslova topí na jazyku, i keď si bol vedomý, že jemu sa tento sen nikdy nesplní.

K výkladu sa priblížila noblesne vyzerajúca pani s veľkou kabelkou, dlhom kabáte a topánkami na naozaj vysokých opätkoch. Mala podobný odtieň vlasov ako chlapec, rovnako smaragdové oči a úzke pery. Dalo by sa povedať, že títo dvaja sa na seba až nápadne ponášajú. Išlo však len o náhodu.

Pani si prehrabla rukou vlasy, sňala si z vlasov drahé slnečné okuliare, ktoré používala iba ako doplnok, lebo bolo zatiahnuté, a lepšie sa zadívala na chlapca. Sladkým, takmer až úlisným hláskom prehovorila: ,,Čo to tak postávaš, chlapček? Vari nemusíš byť doma a pomáhať rodičom?" Jemne sa zasmiala a znova si prešla rukou po svojich dlhých, načechraných vlasoch.