333 (SVK)

Prolog

  ,,Kto som?'' znela otázka v hlave dievčaťa, ktoré sa práve zobudilo z bezsenného spánku, ktorý bol pre ňu úplne nepochopiteľný.

  Nevedomky venovala pohľad budíku, ako to robí zakaždým keď sa zobudí, ukazoval presne tretiu hodinu ráno. Dívala sa naňho a hypnotizovala ho svojím vševediacim pohľadom ale dve červené nuly, znázorňujúce sekundy, sa ani nepohli. Vôkol nej sa rozliehala tma a zvláštny  ťaživý pocit, ešte stále  upierala zrak na zamrznuté čísla.Nevie koľko času ubehlo ale v jej  hlave  rezonovala ešte stále tá istá veta: ,,Kto som?''

  Pomaly  sa otočila na chrbát, so zvláštnym spôsobom opatrnosti, akoby mala zlomenú chrbticu a nechcela ju poškodiť ešte viac. Najprv nohy, potom hrudník a nakoniec hlava, netrpela  žiadnou zvláštnou chorobou, ale ona sa len nechcela pozrieť za seba. Boli predsa tri hodiny ráno, a okrem tej prekliatej otázky, ktorá ju zobúdzala každú noc o tejto hodine, verila aj rozprávkam, ktoré jej vravela stará mama keď bola ešte malá.

,,Kalinice, toto si zapamätaj, ak sa zobudíš v noci, pamätaj je to preto, že Ona na teba pozerá. Nedívaj sa Jej do očí, nikdy! Prosím, nezabudni na to."      
  Vybavila si naliehavosť hlasu, ktorý jej túto vetu opakoval celé jej detstvo. Spôsobilo jej to zimomriavky.

Ešte stále im verila, verila, že Ona  práve stojí nad ňou a stráži ju v jej spánku. Ale taktiež cítila prítomnosť ešte niečoho iného, nebola tu len s Ňou. Niečo sa tu ešte nachádzalo, premeriavalo si ju to, aspoň ona to tak cítila. Intenzívne to hľadala pohľadom a dávala si pozor, aby náhodou nenatrafila na bytosť, ktorá ju sprevádza už od nepamäti.

Pohľadom vŕtala diery do tmy, ktorá ju obklopovala,  neuvedomujúc si práve tento fakt, pretože prúd myšlienok jej  znemožňoval kontrolu nad jej fyzickými reakciami.

  ,,Kto som ?'' povedala,  tentoraz už nahlas. ,,Kto som v očiach iných ? Možno som nikto, nikto, kto sa už len z princípu nikdy neusmieva a nosí hlavu prehnane vysoko.'' Uškrnula sa. ,,Možno som to divné dievča, s ešte divnejším starým gréckym menom, ktore nevie nikto vysloviť. Možno som to obyčajné dievča, ktoré sedí v poslednej lavici hneď vedľa okna, stále si kreslí a nejakým zázrakom sa jej stále darí dostavať jednotky." Úškrn vystriedal úsmev a jej vrásky na čele sa ešte prehĺbili. ,,Alebo možno som len niekto, kto ma prehnaný záujem o astrológiu a vo voľnom čase veští ľudom z dlaní, kariet, čaju alebo kávy. A možno som len obyčajné dievča, z malého mesta, s kôpkou kamarátov, ktoré si myslí, že alkohol a cigarety sú primeraná zábava vzhľadom k jej veku." Usmiala  sa ešte viac, na jednej strane tváre sa jej objavila jamka. ,,A možno, možno nie som ani jedno z toho alebo všetko dokopy. Vlastne, nezáleží na tom kto som, pretože to neviem sama."

  Žmurkla , a imaginárne diery sa začali uzatvárať, asi neboli tak celkom len výplodom ľudskej fantázie. Neotvárala  oči, nechávala ich zatvorené a vnímala tmu, ktorá ju obklopovala. Úplne prestala vnímať existenciu nezvaného hosťa. Sústredila sa na svet okolo seba, vlastne nie, sústredila sa na svet, ktorý bol v nej. Dýchala pomaly, hrudník sa jej nadvihával v pravidelných, ale za to od seba dosť vzdialených, intervaloch. Musela sa zbaviť všetkého čo ju tu drží, hlavne myšlienok, všetkých, potrebovala mať v hlave prázdno.

Predstavila  si tmu. Číru čiernu tekutinu do ktorej sa práve ponorila. Zadržala  dych. Klesala , ponárala sa čím ďalej tým hlbšie. Nádych. Jej dýchacími cestami sa rozlievala čiernota, zaplňovala ich. Molekuly tmy sa dostávali z pľúc do jej krvi. Mizla, jej vnútro zaplavoval pokoj. Splynula s ňou, s tmou a ničotou.

Nevadí, že  tu bola už milión-krát, vždy ju to ohromil,  tak ako pri jej prvej návšteve.  Slovami to tu nedokázala opísať, nedalo sa to. Z ničoty, ktorej  bola súčasťou sa postupne vynárali hviezdy, ako kŕdle sardiniek cestovali touto zvláštnou hmotou, ňou. Občas sa objavili aj farebné pruhy,prúdy v mori, nekonečné, rovnaké a pritom stále iné, farbou pripomínali  polárnu žiaru. Stále keď sa tam objavila, nevedela čo tam robí, nachádzala sa tam, bez dôvodu, len ako pozorovateľ niečoho nad čím nemala vôbec žiadnu a pritom absolútnu kontrolu. Bola v sebe, v jej vnútri, vo vesmíre, ktorý existuje v každom z nás. Nachádzala sa v jej podstate, ktorá ponúkala odpovede na všetky jej otázky, taktiež aj na tú kto vlastne je.