333 (SVK)

#1

Pásiky teplých slnečných lúčov sa predierali pomedzi žalúzie, dostávali ľahký zelený nádych, vďaka rastlinám vysiacim zo stropu, až nakoniec pristávali na tvári spiaceho dievčaťa, čo bolo nanajvýš nepríjemne. Pretiahla si perinu cez hlavu, snažiac sa vyžobrať si ešte pár minút spánku. Za normálnych okolností, by sa otočila a zaborila hlavu do vankúša, ale keďže sa stále nachádzala na chrbte, táto možnosť bola vysoko neakceptovateľná, nechcela Ju vidieť, ešte nie, ešte má čas.

Ako očakávala vytúžený spánok neprichádzal, konečne mala prázdniny a napriek tomu sa nevyspala. Odhrnula si hrubú prikrývku z hlavy a pomaly otvorila rozospaté zelené oči, našťastie už bez pocitu, že ju niečo cudzie sleduje. Posadila sa, zívla si a prehodila si jej dlhé gaštanové vlasy, ktoré sa jej dostali do očí.

,,Aké pekné ráno." ozvalo sa v jej podvedomí, ktoré ak by ste mali, len trošku vyvinutý zmysel pre telepatiu, počuli všetci v rozsahu desiatich kilometrov, samozrejme nevynechalo ani rannú dávku sarkazmu, ktorý bol preň typický.

Postavila sa, trošku rýchlejšie ako by mala, čo malo za následok mierne zakrútenie hlavy a zatmenie pred očami. Nekomentovala to a dokonca to neurobilo ani jej svedomie, čo bolo nanajvýš čudné. Natiahla si ruky nad hlavou, opatrne aby nenarazila do vysiacich kvetináčov s papraďami a ešte raz si zívla.

,,Čo to, dopekla, včera bolo?!" echo jej hlasu preťalo slnečné lúče. Vysoké dievča stálo v strede bielej izby, otočené chrbtom k oknu a pozeralo do prázdna. Jej mozog pracoval na plné obrátky, nie preto žeby nemohol spracovať udalosti včerajšej noci ale preto, že žiadne stvorenie sa neodvážilo dôjsť až tak ďaleko. Ešte nikdy ju nesledovalo nič neznáme pri jej spánku a to ju nesmierne znepokojovalo.

Jej telo pomaly kleslo na zem. Aj napriek tomu, že dubová podlaha bola teplá sedela na ostrovčeku bielej ovčej vlny. Oči široko roztvorené, zorničky tvorili čierne diery, srdce sa začalo ponáhľať a dych sa zrýchľoval. Cítila to, niečo cudzie, tá istá vec ako aj včera. Niekto, by povedal, že ju to len mierne vyviedlo z miery ale v skutočnosti ju to vystrašilo, triasla sa a každá sekunda jej pripadala ako hodina. Vždy mala istotu, že ju Ona ochráni ale hlboké podvedomie jej hovorilo niečo úplne iné. A potom jej to došlo, poznala túto auru, vedela o koho sa jedná a to ju znepokojili ešte viac.

,,Cara, vieš ako na ňu. Neboj sa, už si to raz zvládla." Povzbudivé slová vyleteli z jej úst. Pravda bola ale niekde úplne inde, len pomyslenia na to, že to stvorenie znovu uvidí jej robilo nevoľno.

Hrobové ticho, ktoré sa ešte pred sekundou rozliehalo v miestnosti narušili tiché tóny nevinného detského smiechu. Vedela čo bude nasledovať. Cez zimomriavky sa na povrch predierali kvapôčky studeného potu, vlasy jej stály dupkom a pokožka jej úplne zbledla.

Intenzita detského smiechu sa zvyšovala. Zatvorila oči, teda len dve to tretie bolo nezatvoriteľné.

,,Zvládneš to! Cara, ty to zvládneš počuješ ?!" kričalo jej podvedomie, vnímalo ho ale stále neverila, že práve táto vec sa jej deje znova.

Zasa ticho. Energia tej veci sa pomaly presúvala z rohu miestnosti priamu pred ňu. Malé dievčatko so šatami z viktoriánskeho obdobia a obrovskou ružovou mašľou v dlhých kučeravých vlasoch sa na ňu usmievalo od ucha k uchu. Nehovorili nič len pozerali jedna na druhú. Dievčatko si začalo pospevovať riekanku v nejakom nezmyselnom jazyku, ktorý ale Kalinice dôverne poznala. Ešte stále na to dievča pozerala, vnímala každý jeho pohyb a pripravovala sa na to čo príde. Hlas dievčatka sa zvyšoval, stával sa nezrozumiteľným až sa napokon premenil na krik. Tento zvuk sa dostával až do kostí, mrazil a zastavoval myslenie. Kalinice zťažka dýchala no bola si vedomá, že príde ešte niečo horšie a taktiež, že sa predtým nedá újsť.

Oči dievčatka sa zmenili na čierne gule. Obrovské zorničky, ktoré tvorili bránu do pekla, stačil jediný pohľad a obyčajný človek, by ležal na zemi s predstavou tých najnechutnejších vecí v jeho hlave. Preto mala Cara svoje ľudské oči zatvorené, celú scénu vnímala rovnakou hmotou, ktorá tvorila oči malého démona. Z očí dievčatka a zo široka otvorených úst vytekala krv. Sýto červená tekutina sa postupne zmenila na bordovú. Potom sa pridala aj jej koža, ktorá sa začala roztekať a tvoriť obrovskú mláku na dlážke.

Ticho, absencia trýznivého vreskotu ešte prehlbovala úzkosť, ktorá sa medzitým usadila v miestnosti.

Dievča doteraz sediace nehybne na dlážke sa začalo brániť tomu čo vidí, chcelo sa postaviť, jej podvedomie kričalo nech odíde, nech utečie a nech už sa nikdy neotáča ale nemohla. Nohy a ruky ju neposlúchali, bola prikovaná k dlážke imaginárnimi klincami, ktoré boli až priveľmi skutočné. Dýchala už len zo zotrvačnosti a v mysli počítala sekundy nech sa sústredí na niečo iné, bola ochotná sa aj pomodliť ale nemohla.

Kalinice, ktorá pripomínala už len kôpku strachu, sa chcela prebudiť z nekončiacej nočnej mory, ešte stále dúfala, že to je len veľmi realistický sen ale vedela, že nie je. Poznala ich, všetky, cez obyčajne sny, nočné mory, astrálne cestovanie až po spánkovú paralýzu. Nič z tohto ju už nemohlo prekvapiť , snívala každú noc, každé krátke zdriemnutie obsahovalo sen, nezáležalo na mieste alebo čase, kedykoľvek keď jej oči prestali vnímať svet okolo tak sa premiestnili do ríše snov, to si vlastne myslela, tam kde bolo všetko možné. Ak sa jej nejaký sen nepáčil jednoducho sa zobudila, cez tie roky si vybudovala veľa spôsobov ako sa dostať späť do reality.

Ešte stále dúfala, že sa dokáže prebrať a že toto celé je len výplodom jej zvláštneho daru, vlastne všetko naokolo sa dialo vďaka jej daru ale nič z toho nebol sen.

Uvedomila si to, realita ju ochromila, zaťala sa do najhlbších kútov jej kostí. Strach ju zaplavil, chcela bežať, strašne, veľmi bežať ale nemohla dokonca len myšlienka na pohyb bolela ako čert a naozajstný pokus o pohyb neprichádzal do úvahy.

Celú miestnosť naplnila zvláštna vôňa, vôňa rozkladajúceho sa mäsa zmiešaná s vôňou strachu, pokiaľ neviete ako vonia strach ste jedným z tých šťastných ale ak to predsa chcete vedieť tak je to vôňa, ktorá vám postaví všetky chlpy na tele, rozbúši vaše srdce a prinúti vaše telo otočiť sa a už nikdy na miesto s touto vôňou nevstúpiť, a ešte jeden pach dodával tomuto miestu dusivú atmosféru, smrť aj ona sa tu zdala viac skutočná.

Bytosť, ktorá momentálne ležala roztečená na dlážke čakala presne na túto chvíľu, konečne sa mohla najesť. Dlhé roky, nebolo tomu inak a ani teraz, jej existencia závisela len na strachu iných a Kalinicin strach ju priťahoval ako lampa nočný hmyz. Už dlho nejedla, jej hlad bol nepredstaviteľný, preto prišla až sem, bola si vedomá toho, že možno sa už nikdy nevráti ale nakŕmiť sa emóciami Tretej bola až príliš lákavá ponuka, ktorej nedokázala odolať.

Kalinice videla ako sa démon pomaly približuje, sliz sa posúval po drevej dlážke, vydával nepríjemne zvuky a čím bol bližšie tým bol jeho puch odpudivejší. Chcelo sa jej grcať a len tak tak potlačila svoj dáviací reflex. Hmota ale bola ale až príliš blízko keď si Kalinice uvedomila čo sa chystá urobiť. Zo zatvorených očí jej vytryskli potoky sĺz, chcela kričať ale jej ústa sa ani nepohli, absolútna bezmocnosť. Bola chytená v pasci z ktorej sa nedalo uniknúť.

Čierny slyz sa pomaly šplhal po tele bezmocného dievčaťa, ona ho ale necítila, nedotýkal sa jej, nemohol pretože v tomto svete neexistoval, bol inde ale na rovnakom mieste, niečo ako paralelný vesmír. Medzi ich telami sa vytvorilo neviditeľné a predsa neprekonateľné vákuum. Preto hľadal jedno miesto, miesto, ktoré spája iné vesmíry s týmto. Dostával sa do každého záhybu, nič nevynechal, nemohol sa dočkať toho momentu keď si zoberie to po čo si prišiel, čistý strach.

Kalinice stratila zmysel videnia, jej tretie oko nefungovalo. Nie, nebol to len obyčajný výpadok, niečo bolo veľmi zlé. Tupá bolesť uprostred čela sa zväčšovala. Bytosť našla to čo celý čas hľadala. Konečne bola schopná utíšiť svoj nekonečný hlad.