333 (SVK)

#2

S mysľou dievčaťa ležiaceho na zemi sa diali divné veci. Začalo to pocitom úzkosti, akoby sa jej niekto prehraboval všetkými pocitmi. Ešte stále sa nemohla hýbať, nevidela ale teraz to už nevnímala bola zavretá vo svojom svete, jediný spôsob, ktorý ju mohol ochrániť, bohužiaľ nie tento krát.

Nevládol tu pokoj, a ani tma v ktorej sa nachádzala jej nedokázala poskytnúť pocit bezpečia ako vždy. Cítila prítomnosť niekoho iného, alebo skôr niečoho iného.

,,Je tu.'' vykríkla. Prekvapenia v jej hlase znelo v temnote vesmíru ešte pár sekúnd. Všetko tu bolo zrazu iné. Cudzie akoby to už nebola ani časť z nej.

Tma sa premenila na pocity. Pocity strachu, nenávisti a úzkosti, najsilnejšie pocity, ktoré dokáže ľudská myseľ vyprodukovať. Pocity, ktorými sa ona živí.

Kalinice sa snažili myslieť na niečo iné, tak veľmi sa snažila ale nedokázala to. Všetky spomienky sa tu pohybovali ako na plátne, zatvoriť si oči a zapchať si uši nepomáhalo, boli tu a nedalo sa im ujsť.

Malé dievčatko sedí samé pod preliezkou, okolo je veľa detí. Všetky sa hrajú spolu, samozrejme okrem jednej.

,,Zahavkáš ešte ?'' ozve sa spoza jej chrbta.

Malý chlapec so zlomyseľným úškrnom na tvári, ktorý to dievčatko vôbec nepozná.

,,A budete sa potom so mnou hrať?" spýta sa s nádejou v očiach.

,,Samozrejme!" odvetí. ,,Len zahavkaj!''

,,Haf, haf, haf!" Dievčatko sa snažilo najlepšie ako vedelo, dokonca jej to aj celkom išlo.

,,Hahaha, chlapci mali pravdu, si divná." Ozve sa z úst chlapca, ktorý už beží k svojim kamarátom.

Dievčatko sedí na zemi, dávno stratilo záujem o to čo robilo predtým, malé slzičky sa kotúľajú dolu jej lícami.

,,Prestaň, prestaň, prestaň!" Kričí Cara, zo všetkých síl. Nepomáha to, namiesto toho prichádza ďalšia spomienka.

Nemôže mať ani 8. Dievčatko je na školských záchodoch, opierajúce sa o dvere, aby sa nikto nemohol dostať dnu. Plače, oči ma úplne červené a nemôže poriadne dýchať. Keď začuje kroky okamžite stíchne.

,,Vieš, ja som ju nikdy nemala rada. Podľa mňa je len dobré to čo jej každý robí, najlepšie by bolo ak by sa už nikdy do našej triedy nevrátila.'' Povedalo vysoké hnedovlasé dievča svojej o čosi nižšej kamarátke.

,,Veď všetko čo jej hovoria je pravda. Nikto ju tu nemá rád a nechápem ako ju môžu mať radi jej vlastný rodičia?!" Zasmejú sa obidve. ,,Videla si ju včera na telesnej ? Veď ani behať nevie." Obidve dievčatá vybuchli smiechom a dievčatko v kabínke ronilo vodopády.

Kalinice kričala už aj v skutočnosti, dlhé roky chcela na tieto udalosti zabudnúť, jednoducho ich vyhodiť z mysle, tváriť sa akoby sa nikdy nestali. Každopádne démon dostal to po čo si prišiel a nehodlal prestať, jej emócie boli ešte silnejšie ako si predstavoval. Chcel ešte pridať, naložit jej ešte viac, zistiť koľko vydrží kým sa zosype ako domček z karát.

Ale to sa mu už nepodarilo, čierny slyz, obaľujúci telo bezmocného dievčaťa, sa začal zvýjať v smrteľných kŕčoch. Nevadil mu jej krik a nával takýchto emócií by ho mal posilniť ale namiesto toho ochaboval, jeho sila sa každým dúškom zmenšovala akoby pil jed. Uvedomil si to až príliš neskoro, až príliš neskoro si všimol Jej prítomnosť, nebol dosť opatrný. Bola tu celý čas, stála nad ním a ochraňovala ju, veď to je vlastne znak Tretích, že ich ochraňuje samotné Smrť.

Táto informácia sa k tejto bytosti asi nedostala. Jej existencia na tomto alebo akomkoľvek inom miesta bola už len dávna, vlastne ešte celkom čerstvá, spomienka. Pomaly sa rozpúšťala a odhaľovala telo roztrasenej dievčiny, ktoré ešte stále kričalo hrôzou, ktorú práve zažívalo.

Keď sa slyz rozplynul spadla vyčerpaná na zem. Bola v bezvedomí, dýchala plytko a srdce jej bilo ako zvon.

Jej anjel strážny ju zodvihol a odniesol do postele, nakoniec Smrť nebola až taká bezcitná ako sa zdala.