MÁRIA HELLA

Alžbeta Andrea

Nechápem, prečo mi dali aj to blbé meno Mária. No rodičia stále: ,,Uvidíš, že raz sa ti zíde.". Bla, bla ,bla. Á počkať. Vlastne iba mama mi to hovorila. Otca som videla možno 4 krát za život. Alebo 3 krát? Neviem. Bolo to preto, lebo aj všetky ostatné býky mali ohradu inde ako my. A tých 3 alebo 4 krát, čo som ho videla bolo vtedy, keď nás kravy, alebo býkov vodili popri tých druhých ohrade. Ani mamu som nevidela tak dlho, akoby to podľa mňa malo byť. Áno, bola som s ňou stále ale po asi 2 mesiacoch ma dali do takého malého priestoru, kde som sa ani nemohla hýbať. Bola som oddelená od všetkých. Počula som len bučanie druhých teliatok okolo mňa. Oproti týmto divným klietkam bola veľká budova, v ktorej mali v mrežiach hlavu prichytenú kravy. Občas sa mojej mame podarilo dostať oproti mne. Síce to bolo asi o 20 metrov odo mňa, počula som ju celkom dobre cez všetko to ostatné bučanie iných kráv. Takto na diaľku sme sa stretávali vždy keď to bolo možné. No zrazu jeden čas prichádzala mama každý deň. Cítila som, že sa niečo deje. A potom asi po 10 dňoch tohto každodenného stretávanie mama nechodila vôbec. Nevidela som ju nikde. Bolo mi strašne smutno. Predstavte si žiť v takom malom uzavretom priestore, kde sa nemôžete hýbať a ani s nikým rozprávať. Teda iba cez stenu. Verte mi, nikdy by ste to nechceli zažiť. Našťastie ma potom keď som vyrástla a bola som väčšia dali z tadiaľ preč ku ostatným kravám tam, kde bola moja mama. Hneď ako som tam prišla som začala prehľadávať celú tú miestnosť. Nikde nebola. Keď som bola malá myslela som si, že ma už prestala mať rada, no teraz som zistila, že úplne zmizla. Pobehovala som tam ešte stále v nádeji, že ju niekde nájdem, no potom ma zastavil farmár a silno ma buchol palicou po mojom krásnom fľakatom zadku. Hnal ma ku tým hrozným mrežiam. Pripevnil mi medzi ne hlavu a ja som sa nemohla hýbať. Farmár to urobil aj s ostatnými novými kravami, ktoré prišli so mnou. Aspoň som nebola sama. Tie staré kravy niekam odviezli. Vyzerali vystrašene. Ďalší farmári mi nasypali rovno pred tvár nejaké semienka. Pár mi ich padlo aj do tváre. Bolo to nepríjemné. Teraz som sa zamýšľala, či nebolo lepšie ostať v tej miniatúrnej miestnosti, kde som bola ako teľa. Vtedy som sa kukla ako moja mama keď tu ešte bola na malé teliatka uväznené a natlačené v tej malej miestnosti. Dali ich tam pred chvíľou. Teda myslím, lebo boli také vystrašené ako keď som tam prišla prvý krát ja. Začala som sa s jedným teliatkom rozprávať. Skamarátila som sa s ním. Rozprávala som sa s ním vždy, keď mi tam prichytili hlavu, ale aj inokedy. Bolo celé žlto hnedé. A inak ja som biela s čiernymi fľakmi. Volalo sa Alžbeta Andrea. Povedala., že ju volajú Andrea. Tiež sa pýtala niečo podobné ako ja ohľadom mena. Jej mama mala podobný názor ako moja. Boli sme najlepšie kamarátky, aj keď iba na diaľku. Kravy, ktoré boli so mnou tiež prichytené neboli moc príjemné. Vždy keď som sa chcela s nimi rozprávať mi buď neodpovedali, alebo mi povedali:,, Teraz ma nechaj, nechcem sa rozprávať. Potrebujem trochu ticha.". Ako keby tam bolo ticho pri všetkých tých bučiacich kravách, teliatkach a býkoch.