Láska... (Snarry One Shot)

Láska...

Stál uprostred bojiska a dážď sa mu na tvári miešal so slanými slzami. Prečo to dopadlo takto? Prečo práve on? Ako to, že tomu nedokázal zabrániť? Ako to, že sa o to ani nepokúsil? Veď tam bol, videl, ako mu takmer zomrel v náručí!

Zničene sa zosunul na zem. Do kolien sa mu zaryli kúsky zborenej steny, no on túto slabú bolesť ignoroval. V jeho útrobách totiž zúrila bolesť tisícnásobne väčšia, taká silná, až sa to nedalo ani opísať.Bolesť zo straty niekoho, koho tajne miloval a bol pri ňom v jeho posledných okamihoch, no nesmel dať nič najavo, pretože to bol jeho nepriateľ.

Muža, ktorý mu ako jedinému zo živých natoľko dôveroval, že sa mu nakoniec zveril so svojim tajomstvom. Zveril mu svoje spomienky na jeho matku, dôvod jeho nenávisti k nemu a nakoniec i to, ako sa z tej nenávisti potichu stávala láska.

Láska... Ten smiešny cit, ktorému mocný lord Voldemort pred malou chvíľou podľahol. Všetci oslavujú, no len málokto si všimne čiernovlasého chlapca kľačiaceho uprostred Veľkej siene. A ak aj na ňom niekomu záležalo, nikto sa k nemu nedokázal priblížiť.

Láska... Ona je vraj najmocnejšou čarodejkou. No on pochopil, že to nie je pravda. Láska možno dokázala premeniť nenávisť na náklonnosť, no je to žiaľ, ktorý dokáže zmeniť bolesť na nepreniknuteľný štít obklopujúci jeho telo.

Láska... prečo bol ten cit toľko ospevovaný, keď tak veľmi bolí? Prečo každý vraví, aká je úžasná? On to stále nedokázal pochopiť. Áno, bola to láska jeho matky, ktorá mu dovolila zostať nažive, ale práve ona ho uvrhla do života v osamelosti a strachu zo straty ďalšieho blízkeho.

Láska... ako veľmi ju nenávidel! A ako veľmi závidel každému, kto ju mal a dokázal ju obrátiť vo svoj prospech. Okolo nich bolo množstvo párov, ktoré prežili a teraz sa objímali, bozkávali, držali za ruky a oslavovali koniec vojny spolu so svojimi priateľmi.

Láska... je ten cit, ktorý zničil jeho šťastie, keď dovolila, aby jeho milovaný zomrel. Ani nevedel kedy mu po tvári začali stekať slzy, a vlastne mu to bolo jedno. On ho aj tak nevidí, nezotrie mu ich, nevysmeje ho za jeho slabosť, neprehodí jeho smerom žiadnu výsmešnú poznámku...

Nevšimol si, ako sa jedinej osobe podarilo preniknúť cez jeho štít zložený z jeho bolesti. Nevidel bolestivý výraz na bledej, inak vždy kamennej tvári.

"Harry..." Koľkokrát si predstavoval, ako ho takto osloví. Nie to nenávistné Potter , ale takmer jemné Harry , ako mu pri zvuku jeho mena vysloveného tým nádherným barytónom prejdú po chrbte príjemné zimomriavky a v bruchu mu zatancujú motýle...

Presne ako teraz. Takmer apaticky sa otočil za milovaným hlasom. Naozaj tam stál, a skutočne to bol on, tým si bol Harry istý, ale niečo na ňom bolo iné. Vždy čierne oblečenie bolo zrazu sivé, bledá pokožka bola úplne biela a cez jeho telo presvitalo dianie za postavou.

Duch, došlo Harrymu. Pomaly sa postavil na vratké nohy, aby k nemu mohol prísť bližšie. Áno, bol to duch, odraz človeka, ktorého tak dlho miloval. Ale jeho oči... ako to, že aj keď bol celý bledý, priesvitný a chladnejší ako obvykle, jeho oči si zachovali svoju farbu a boli... živé a hrejivé?

"Severus..." zašepkal a natiahol k nemu zranenú ruku, ale zarazil sa. Nemôže sa ho dotknúť, aj keď stojí takmer na dosah. Tak blízko a predsa tak ďaleko... Sklonil hlavu a po lícach mu znova stieklo niekoľko sĺz.

Láska... obaja ju cítili, a predsa nesmeli byť spolu. Bola snáď láska sadistkou? To ju naozaj tak bavilo pozerať sa na utrpenie, ktoré spôsobovala?

Pohľad mu padol na jeho prútik, zabudnuto ležiaci na zemi neďaleko nich. Ako námesačný podišiel k nemu a zodvihol ho. Len letmo si všimol, že ruch okolo nich utíchol a všetci ich sledujú spoza štítu. Pozrel sa na Ginny, Rona a Hermionu.