Cŕŕŕn..cŕŕn..áno takto zniel môj budík o 6:00 keď som vstávala. Hneď keď som vstala som už počula moju
mamu kričať z kuchyne: "Emily
vstávaj škola volá!". Pf ako keby sa mi tam chcelo ísť! Pomyslela som si.
Ale celkom som sa tam aj tešila
pretože idem do novej školy. Naši
ma preradili pretože sa im tá predošlá
škola nepozdávala. Pf ako keby to
niekoho zaújmalo či sa im tá škola
páči alebo nie. Nemalo by byť hlavné
čo si o tej škole myslím ja? Áno tá
škola má svoje muchy ale, ja tam mám
svojích priateľov ktorých mám
nesmierne rada. No nič zobrala som svôj čierny batoh a išla do auta.
_______________V škole________________
Ták a sme tu! Ach jaj mám strašnú
trému ani som poriadne nejdela
pretože mám stiahnutý žalúdok.
Prišla som tam a sadla som si
do poslednej lavice sama. Keď som
prišla do triedy decká na mňa zízali
ako na zjavenie. Je pravda že sa mi
dosť triasli kolená od stresu, ale
to je u mňa celkom normálne.
Celý deň som vlastne presedela v
lavici sama. Nemohol sa radšej niekto prihovoriť? No nič posledná hodina
odzvonela a ja som sa pobrala
konečne domov! Mama sa pýtala ako
bolo v škole no ja som len mykla
plecami a odišla do izby.
Na druhý deň som sa skamarátila
s pár fajn chalanmy a babamy.
Sme vlastne taká menšia partia.
Ďalšia skupinka báb boli také čo sa
stále iba maľujú,ohovárajú a záleži
im iba na výzore. Veď keď som sem prišla počula som ako sa mi
za chrbtom posmievali kvôli môjmu
oblečeniu. No nič nikto nie je dokonalý a ja si s toho ťažkú hlavu
nerobím. Po škole sme sa z Táňou
a Marekom dohodli ísť na zmrzlinu.
Učiteľka nám dala navyše robiť
skupinový projekt pri ktorom
som z Táňou a Marekom spolu v skupine. Tak sme v parku zo zmrzlinou ruke robili náš projekt.
V parku naštastie nikto nebol
takže sme ho mohli robiť
v kľude a pokoji. Táňa a Marek sú fakt
super kamoši. Viem že im môžem
dôverovať a navyše sa mi neposmievajú mojej rodine alebo
môjmu oblečeniu. Sú super aj keď
sú len dvaja. Áno hovorila som že
som aj v super partíí ale tam si
ma tiež zvyknú doberať.
________________Narodky____________
Je 26.3.2016 ráno a ja mám narodeniny! Konečne sladkých 15. Na moje narodeniny zvykne byť púť a každý rok mi dá mama peniaze a pozvem mojich kamošov na púť. Vždy tam chodím z Peťom ,Klárou,Radom a Denisou. Mám ich strašne rada sú to moji najbližší priatelia. Volala som Kláre
či to na dnes platí. Jej slová v
telefóne boli: "Ty ešte existuješ?"
znelo to ako keby som sa na ňu vykašlala a popritom toho
bolo strašne veľa v škole.. "Prepáč ale ja ťa už nespoznávam zmenila si sa"
pokračovala. V tom momente sa mi zastavil dych. Pozrela som sa na telefón a ukončila hovor. V tom momente ako som to spravila som sa rozplakala. Rozsipala som sa ako kvôpka nešťastia. Nechápala som to veď sme si boli také blízke. Na púť som nešla. Nikto mi nepísal či idem ani nikto nezavolal. Bolo jasné že si za mňa našli náhradu. Bola som taká sklamaná všetko dobré sa zrazu obrátilo na zlé.
Čo už..To som asi mala ako darček
na narodky. Keby si niekto aj
spomenul. Večer som išla na Fb
tam mi tiež nikto z priateľov ani nenapísal všetko naj. Čo už. Zvykla som si. Zrazu mi na fb pípla správa.
"Neni možné na mňa si niekto
spomenul" Pomyslela som si.
Písal mi jeden deviatak z našej
školy. To sa mi ešte nestalo že si ma
niekto všimol len tak. Bolo mi to celkom čudné.
"Ahoj ja som Daniel. Pár krát som si
ťa pivšimol v našej škole. Ty si asi
nová že?" Písal v správe.
"Ahoj áno som" Nervózne som odpísala.
"To je super napadlo mi že by sme zajtra zašli na púť ak by si chcela :)"
"Jasné tak zajtra o 14:00 pri tanečnej škole?"
"Budem tam." Odpísal.
Hneď ako Daniel odpísal zaklapla
som notebook a išla som spať.
Celkom som sa tešila na zajtra konečne si ma niekto trochu všimol.
______________Deň púte_____________
O 14:00 som Daniela čakala pri
tanečnej škole ako sme sa včera dohodly. Meškal. Čakal dom vyšše
pol hodiny a jeho nikde.
Hm ďalší " kamarát" pomyslela som si.
Keď so. Sa chystala odísť zo zadu
ma niekto rýchlosťou vetra objal.
Bol ti Daniel. Neskutočne som sa zľakla. Myslela som že schytám infarkt.
"Prepáč že som meškal!" Celý zadychčaní mi s úsmevom na tvári povedal.
"To nič"...
" Ideme"? Spýtal sa milým tónom.
"Jasné poďme"
Bez váhania sme išli. Boli sme na 5-6
kolotočoch a Daniel mi kúpil ružu.
Bolo to fakt milé ešte nikdy mi
žiadny chalan nekúpil kvet. S púťe sme si išli na Danielove obľúbené
miesto. Tam sme si sadli na lavičku
A rozprávalu sme sa. Zrazu sa Dano
ku mňe nahol išiel ku mne bližšie a
bližšie až ma nakoniec pobozkal.
Ja som sa k nemu len prichúlila a
pozorovali sme ohňostroj.
Mám všetkých mojích nových priateľov veľmi rada a som rada že som prestúpila na druhú školu.
Aspoň vidím kto je pravý priateľ
a kto nie.
KONIEC.
