Volanie hôr✔

Hubert

Tresol dverami a vybehol von. Odmietal sa zúčastniť na jednej z každodenných hádok, kde hlavnú úlohu hrali jeho rodičia. Vytváralo to nechutnú, dusnú atmosféru. Nenávidel ten dom, dvíhal sa mu z neho žalúdok.

Potreboval nejako tú negatívnu energiu zo seba dostať von. Odetý v poľovníckom odeve a vysokých čižmách úplne automaticky zamieril do lesa. Áno, les bol jeho oázou pokoja. Ľuďom nedôveroval. Prečo by aj, keď mu neustále ubližovali? A zvlášť tí, čo by od prírody mali byť jeho najbližší. Ale keď sa nedá veriť vlastnej rodine, tak komu potom?

Nikomu.

Keď vošiel do lesa, pocítil neskutočnú úľavu. Ako keby mu z tela spadli ťažké, hrdzavé reťaze. Hneď sa mu ľahšie dýchalo. Konečne mohol dať voľný priebeh slzám, ktoré sa mu už po ceste nahromadili v hnedozelených očiach. S ľahkosťou a pružnosťou divej mačky vyšvihol svoje telo do výšky na vyvalený kmeň. Usadil sa, nohy voľne spustil a hlavu vložil do dlaní.

Keď sa sčasti upokojil, prehrabol si tmavé vlasy a chystal sa zoskočiť. V tej istej chvíli však zamrzol. Takmer úplne zatajil dych.

Na čistinke pod vyvaleným kmeňom sa objavila líška v orandanom sivastom kožuchu. Nebola sama. Za ňou sa potkýnali dve malé, roztomilé líščatká. Hubert len potichu sledoval vzácne divadlo. Nepohol ani svalom. Nevyrušená líščia rodinka prešla čistinkou a stratila sa v húštine.

Hubert konečne mohol zoskočiť. Celé telo mu zdrevenelo od toho, ako celý zmrznutý sledoval líšky. Natiahol sa, až mu kosti popukali. A vydal sa ďalej.

Dostal sa až k potoku, z ktorého práve pil srnec. Vyrušene zdvihol hlavu, jedným plavným skokom prekonal potok a zmizol ako duch. Lesný duch.
Hubert ponoril do vody obidve ruky a vodou si osviežil unavenú tvár. A keďže mal rád vodu a v tej chvíli mal na sebe čižmy, vkročil do potoka.

Brodil sa ním hodnú chvíľu, keď v diaľke zbadal neznámu postavu. Zo zvedavosti sa snažil nepozorovane priblížiť. Vysoko dvíhal nohy z vody ako bocian, aby narobil čo najmenej čľapotu. Žiaľ, neúspešne.

Na brehu potoka sa pred ním zjavilo čosi čierne. A vrčalo to naňho. Labrador, pomyslel si. Zrejme tu nebude sám. A mal pravdu.

Za labradorom sa o chvíľu objavil jeho majiteľ, vlastne majiteľka. Dievča v poľovníckej kockovanej košeli s motívom plesnivca a olivovo zelených nohaviciach.

Oplácala mu vydesený pohľad.