Volanie hôr✔

Jedna.

Diana primrzla. Strach premiešaný so zvedavosťou jej sršal z očí, ktorými si premeriavala nového spoločníka. Vysoký, štíhly, zaujímavý. Za celý svoj lesný život tu na neho nenatrafila. Aj keď bola pravda, že veľa ľudí v lese nestretávala. Poznala mnohé tajné lesné chodníčky, ktoré využívala len zver. Do lesa si chodila pre pokoj a oddych. Ľuďom sa vyhýbala. A celkom úspešne. Tento chlap bol výnimkou.

Ako plynuli sekundy, uvedomila si, že telo sa jej podvedome uvoľnilo, zrelaxovalo. Zmysly jej našepkávali, že záhadného cudzinca sa nemusí báť. Presne naopak, v jeho prítomnosti cítila zvláštny pokoj. Nikdy predtým sa to nestalo. Tento muž nebude len tak obyčajný.

Hubert konečne vyšiel z potoka na pevnú zem. Cítil na sebe pohľad dievčaťa sediaceho na pni. Ten pohľad pálil viac ako horúci oheň počas spoločnej poľovačky. Krv sa mu menila na lávu. Sám sebe sa čudoval. Čo sa to s ním, došľaka, deje?

Potreboval sa nejako odpútať od svojho bojujúceho vnútra. Upriamil pohľad na vrčiaceho labradora. Zrak sa stretol s očami psa, tak jasnými, ako keď slnko zasvieti na jantárovú živicu stromu. Čupol si a nastavil ruku. Pes ho prebodol svojím jantárovým pohľadom. Oňuchal ponúknutú ruku a vzápätí už vložil hlavu do Hubertovej dlane, domáhajúc sa pohladkania. Samotný Hubert sa príjemne prekvapil a potešený vzal mohutnú psiu hlavu do oboch dlaní a s láskou začal škrabkať dlhé visiace uši porastené hodvábne jemnou srsťou.

Diana neverila tomu, čo jej oči práve zažívali. Dobre poznala svojho psa a vedela, že Nero sa nikdy okato s cudzími príliš nemaznal. Buď ich ignoroval, alebo odmietal. Iné to nebolo s ani jej kamarátmi. Po čase zistila, že psí inštinkt hovoril správne. Ukázalo sa, že kamaráti neboli kamarátmi. Nero to vycítil ešte skôr, ako sa s nimi Diana zblížila. Ale tentoraz vidí nevídané. Jej múdry pes sa bez okolkov nechá hladkať cudzím človekom. To sú dobré správy. Cudzinec je čím ďalej, tým zaujímavejší. Nebolo by zlé spoznať ho. Ale ako sa mu prihovoriť?

Hubert to vyriešil za ňu. Sám cítil potrebu vziať situáciu do vlastných rúk. Predsa len sa nestáva, že by každý deň stretával osamotené lesné víly v poľovníckom oblečení, so psom po boku a kvetmi vo vlasoch.

,,Ahoj, "prehovoril zamatovým hlasom.
Diana sa postavila a podišla k nemu. ,,Po chvíli trápneho ticha je fajn konečne sa ozvať, čo ty na to? A ináč, ako sa voláš? Ešte som ťa tu nevidela," veselo prehovorila. Skúmala jeho tvár, oči, oblečenie. Pohľadom skĺzla po jeho tele. Naraz si uvedomila, že sa na ňu pozerá a nadýchol sa, aby jej odpovedal. Na lícnych kostiach sa jej usadila drobná červeň. Hubert sa pousmial. Tie jej skúmavé pohľady mu neunikli. Pravdu povediac, nevadilo mu to. Prezradil jej svoje meno a následne sa ju pokúsil vtiahnuť do rozhovoru. ,,Si poľovníčka?" ,,Nie, "pousmiala sa skromne. ,,A čo ty?"bola zvedavá.
,,Nie, nie som poľovníčka, "zasmial sa Hubert a Diana s ním. ,,Samozrejme, už pár rôčkov patrím do cechu poľovníckeho. A ozaj, bola si už na poľovačke?"opýtal sa. ,,Nie, "trochu smutnejšie zopakovala slovíčko nesúhlasu. Zvesila hlavu a oči zapichla do zeme. Hubert vystrel ukazovák a nadvihol jej bradu. Tým ju prinútil pozrieť sa mu do očí. ,,A chcela by si?"opýtal sa a sledoval, ako sa Diane v tom okamihu rozžiarili oči. ,,Myslíš to vážne?"nadšene poskočila. Prikývol. ,,Smrteľne vážne. Rád ti ukážem niečo, čo si ešte nezažila a ešte radšej ťa znova uvidím, "povedal. ,,To bolo vážne milé, " Diane sa v bruchu zatrepotali motýle. Niečo jej našepkávalo, že dnešné stretnutie je úvodnou kapitolou k niečomu krásnemu.